Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Vieš, ono to nie je všetko.

Všetko si ty. A všetko som ja.

Bohužiaľ, aj samostatne.

Keď sa telo oddelí od hlavy,

hlava od myšlienok,

myšlienky od pocitov

a pocity od emócií,

až vtedy ťa prežijem.

Bosými nohami nafukujem si zošúverenú dušu

Chcela by som, aby na svete nastal jeden deň, stačil by jeden deň, kedy by sme si povedali všetko na rovinu. Odhodili by sme náznaky, domnienky a iné sračky. Jedeň deň, v ktorý by neplatili žiadne zväzky a záväzky a došlo by k spoločensky akceptovanej prípadnej polygamii.

Kiežby sa ten oblak porozumenia naplnil

a my by sme spoločne padali na zem

premenení na kvapky.

Tanečný tandem,

pri ktorom sa nám zapletú vlasy

do jednej dlhej spoločnej chvíle.

Kiežby sa nikdy nevynašli zmenšené obruče,

ktoré zacykľujú duše

kedysi slobodné

a otvorené.

Je to v poriadku.

Ty stojíš na konkrétnom mieste z konkrétnych dôvodov.

Ja stojím inde

a moje obrnené múdre vnútro vie, prečo.

Je to v poriadku.

Bola som hodená do časti života,

ktorá je aj tou tvojou.

Je to náš spoločný kúsok koláča

a môžeme si z neho pravidelne ujedať ...

Ale ja chcem viac.

Keď sa však obaja dotkneme celej torty,

môžeme sa otráviť.

Alebo nám po nej ostane slastný pocit na duši,

v ktorom je tak príjemné vytrvať

...

Sleeping with a high cortisol and noradrenalin. Pretty exhausting. I miss my serotonin. And you.

Stretli sme sa. Cca 6:30 AM.

Everything was strange. It wasn't like I imagined... I know, u may know. Telepathy may know.
If you really know, please, wake up and come.

Dream.

Faux pas.

You.

The biggest fog of all fogs. And also the smallest and pretty invisible.

U've been always invisible. And I am a fool.

Ps: I hope this is the last of those pathetic posts. 

YOU. You know nothing, at all.

Strnulosť.
Jedna z mojich početných osobností, tak presvedčená, tak silná a tak nevedomá.
Strnulosť.
Je ostrá, tvrdá, teda tvrdohlavá, je egoistická, hlúpa a málomyseľná, pretože priveľmi myslí.

        Rada by som si zapla iný program. Rada by som sa prechádzala po ulici a našla z neba padnutú múdrosť v škatuľke.
Otvorím ju a nájdem priesvitnú, lesklú a veľmi malú disketu. Nikdy som ju nevidela a ani nikto iný.
Chvíľu len tak stojím a prevaľujem si ju v prstoch. Je to presne to, čo potrebujem, ono to niekedy zvykne padať z neba.
Vytvorím si cestičku vo vlasoch a nechám ju po nej prejsť, až kým si sama neprerazí cestu do môjho mozgu a uloží sa do jeho záhybov.
Strácam vedomie.
Systém sa reštartuje...

<QTML>
<HEAD>
<TITLE>New Life</TITLE>
</HEAD>
<BODY>
.<BR> Welcome in the new world. This program offers you luck and long lasting happiness</BR>
<UL>Make my mind positive.</UL>
</BODY>
</QTML>

.
.
.
.
.
.
.


O 7:48 sa prebudím. Disketa zmizla v temporálno-parietálnom spoji. O chvíľu zmizne úplne. Ako takmer všetky sny.

And what's his fault?





Wife.

_________________________________________________________________________

Meet you at 5PM (And every fourth day after)

Človek je hrozne smiešna bytosť. Tak si pláva okolo rôznych situácií, skutočností, ľudí... všetko je v najlepšom poriadku. A potom...  no čo potom, ten smiešny človek ani nevie, čo sa stane, čo sa stalo a zrazu cíti tlak na hrudi, morskú chorobu, prestáva plávať... akosi... nevie, prečo by mal.

Pije čaj, kŕmi sa najchutnejšími plodmi mora, priloží ucho k morskej hladine a počúva tú jedinečnú melódiu mora, sedí na útesoch a sleduje, ako sa voda triešti o skaly, pozoruje ostatné živočíchy pri ich každodennom živote, ako len tak plávajú, chodia si dokola, zháňajú potravu, komunikujú s inými živočíchmi, zháňajú potravu spolu, spolu ju potom konzumujú, spolu plávu, sú nejako.. stále spolu. *JA TO JEBEM* Pohľad sa uprie na oblohu, sleduje scenériu, ktorá je vždy zaujímavá, efemerická, správnym spôsobom neskutočná. Meniace sa húfy rôznofarebných oblakov, tiahnuce sa biele cesty, šľahačky a ovce.. cez ne letiace vtáky
....
spolu
letiace vtáky
spolu
.....
.......

A ďalší tiež

Aj ja riešim svoje komplexy a problémy na vás? Ach bože, neznesiteľní sú tí ľudia, vskutku.
Ale včera som čítala v groteske fajn článok o selektovaní ľudí a toho hnusu, čo sú schopní na vás vyvracať, zase väčšinou preto, že sú sebci. Veď prečo by mal človek bojovať sám so sebou a svojimi problémami, keď ich môže hodiť na niekoho, kto sa mu snaží pomôcť, všakže. Ja si začnem selektovať ešte viac, nielen medzi dobrými, zlými, hlúpymi, inteligentnými, ale najmä medzi tými, čo chcú prijímať a tými, čo sú kokoti.
How simple.

    Sprchujem sa stokrát denne a aj tak som stále špinavá.
Do handry tohto druhu sa hnus zažerie naveky, už ju treba len vyžmýkať.
Týmto teda vyhlasujem konkurz na ďalšieho šťastlivca, ktorému zase rada umožním utrieť do mňa svoje potreby, čo na tom, že mám city.
    Bojím sa, že sa jedného dňa zobudím a uvedomím si, ako nejde oddeliť strach od mojej osoby. Bojím sa, že ten deň bol napríklad včera, že sa v ňom zhmotnil celý strach za celý život s prídavkom zlých energií, ktoré sa spokojne usadili na mojej hrudi. Bojím sa, že s tým nevydrží žiadna živá osoba, a že mŕtvola umrie druhý krát.
    Myslím, že byť neviditeľným je predsa lepšie. Nikomu neublížim a nik neublíži mne. Keď nič nerobíš, nič nepokazíš, keď ťa nik nevidí, nik ťa nepokazí. Budem teda naďalej len sama so sebou, pre moje srdce mozog, to bude najlepšie vykúpenie riešenie.

Mám rada môj vankúš, na ktorom môžem spať úplne sama.

DisRuption

   Našla som sa kráčať v daždi s dážnikom trčiacim z kapsy. Ani netuším, ako mi dlho trvala cesta alebo koľko ľudí na mňa pozeralo krivo, s úmyslom vraždy a besom skaziteľa. Mor ho doprčic!
Mor všetko, čo má nečisté hlavy a vyhliadky.

Viem ale odkiaľ som šla. Zo smetiska, och, tam bolo všetko. Nepríjemnosti žiale brániace sa potreby a nepotreby a hlavy zvesené zo špinavých stien dolu do dier plných karamelového krému, ktorý pekne štípe. Zo smetiska tvorov, ktorí sa nepriamo nazývajú ĽUDIA a priamo TROSKY, medzi ktorých sa včleníš len nasledovným ľahkým postupom: Buďte všetci pekní, pretože škaredí nepatria nikam, pokiaľ sa dá vypadnúť do vesmíru a zachytiť sa o dostatočne veľkú planétu, preto buďte takisto štíhli, pretože veľké planéty sú ďaleko a dovtedy zomriete pomalou strašnou smrťou rokmi v agónii, buďte stále zábavní, pretože odreagovať sa od života treba neustále, náhodou by niekto z okolia mohol totiž začať premýšľať. Buďte bohatí, peniaze sú moc a pokiaľ sa vám občas nezjaví na podrážke krokodílej kože nejaká tá bankovka nemalej nominálnej hodnoty, začnete byť podozriví a nebezpeční pre Trosky v tej jedinej správnej spoločnosti. Nakoniec buďte všestranní, to je to najmenej, čo môžete urobiť, aby si vás niekto všimol a ocenil vašu neskonalú dokonalosť. Dnes ste človek, ale už zajtra môžete byť Troska!

Neváhajte a skurvite svoju osobnosť!

                      Bezbrehá čistota, idem si pre teba, aj keď si vysoko, vo sne ťa nájdem a zase budem vedieť lietať. Bez pomoci, bez tej egoistickej pomoci, ktorá tu jediná jestvuje. Poletím sama, so svojím útlym utlčeným Egom.
Keď si nakreslím čiaru života na nohy, pôjde sa mi po nej ľahšie. Na moje chodidlá sa však vôjdem iba ja.

cestou domov zase pršalo a kvapky sú tiež vplyvné kvapaliny

Nech sa akokoľvek snažím niekam zaradiť, nejde mi to. nie. pretože nikto nikam nepatrí, vždy sa ocitneš len v ďalšej početnej skupine molekúl, ktorú nevieš identifikovať, ak nie si chemik. a aj napriek tomu sa mýliš, pretože zloženie každého hlúpeho stvorenia je úplne iné a dokonca ešte aj tie baktérie priťahujeme odlišne. keby sme sa mohli párovať pomocou nich... mať hľadáčik s prispôsobeným filtrom a výstrahami pred vírusmi. och akí sme len hlúpi, tak strašne hlúpi. tak strašne by sme chceli všetko vedieť a najlepšie bez akejkoľvek námahy, až to ide žalostne nepriamo úmerne s úsilím. čím viac toho vstrebeš, tým máš horšiu orientáciu, pretože flegmatizmus ti bude čím ďalej bližším kamošom. pretože aby si prestal vnímať svet racionálne, musíš v sebe objaviť ignoranta. a ten za teba vyrieši problémy spoločnosti z tvojich očí a problémy tvojich očí v tvojom mozgu. vlastne, aj tak je toto celé jeden kolosálny pinball a ty si jedna z miliónov loptičiek, ktoré čakali na odstrel a potom (aj keď si myslia, že majú v tejto hre vplyv) sa len odrážajú a čakajú na vhodný vietor a drgnutie do stola, aby sa neprestali odrážať a nahrávať skóre, ktoré má vlastne len účel okrasný. Tak si skáčeš a obzeráš sa, kde si a aký má zmysel toto hopkanie pomedzi stanovišťami, ktoré určujú, čo s tebou budš ďalej. A tak šťastný padáš padacími dvierkami, aby si mohol zase čakať na novú hru.

čas čakania je relatívny.

Lost

Dnes som sa stratila v spánku. Ja vždy tvrdím, že poobede sa spať nemá, len v ojedinelých vážnych prípadoch, ako že ste celú noc prejebali buď s partnerom alebo nespavosťou. A keďže mne sa teraz nanešťastie/našťastie nedeje ani jedno, spánok poobede má len negatívne účinky. Snívalo sa mi o Harrym prirodzene a potom ma zobudila Natália, že čo vyzerám jak vyjebaná. Teda, keby Rowlingová rozoberala svet niekoho iného, napríklad Cedrica a nenechala ho odpraviť, asi by sa mi snívalo o ňom a potom ešte neviem prečo, asi som zvrátená, ale ešte častejšie sa mi sníva o Dobbym. S najväčšou pravdepodobnosťou nie som v poriadku, ale to je prvý predpoklad byť úspešným umelcom.
Pár dní som teraz bola preč a bolo mi dobre. Bola som na svadbe a svadba bola skvelá. U hosťovskej rodiny bolo tak krásne, že som si všetko musela naskicovať, no, veľa toho. A zapáčila som sa jednému chlapovi. Je tmavý, je z Bolívie, vlastní akúsi firmu, prednáša na pražskej univerzite a má asi 55 rokov. Keď na to tak spomínam, nastane taká reakcia, ako keď vypijete všehodžús s chlpom zmoka. Vlastne, to nie je moc dobrý príklad, nakoľko si každý predstaví zmoka inak a ten môj je strašne milý. Tak dajme tomu, že vypijete všehodžús z kravy a zapijete to citrónovogrepovou šťavou. Uuh.
A musím povedať, že som tam značne zostarla. V spoločnosti niekoľkých starých ľudí, z ktorých sa jedna babička rozhodla viac nechodiť a spolu s ďalšími im tvorí pravidelnú stravu asi 100 kusov tabletiek som si povedala, že si asi začnem vážiť život a potom musím umrieť skôr, ako budem odkázaná na moje neexistujúce deti.
Posledná vec, ktorá ma trápi sú napríklad moje líca, ktoré mi čochvíľu klesnú pod úroveň hrude a tak... možno budem pokračovať v sérii v ktorej sa nenávidím, aj keď to už celkom nie je tak.

Tmavý text

    Človek si žije, hreší, chľasce, počúva hudbu, spí, súloží, pije acidofilné mlieko, klame, podvádza, miluje sa (seba), topí sa v nespočetných extázach alebo depresiách, kráča, sedí, leží, stojí a zrazu otrčí kopytá. Je to trocha kruté nie?
    Keď už sa nevôľky narodíme, prečo nad nami po celý ten prekliaty čas tu v pekle visí desný kolosálny otáznik a pred ním nekonečno opytovacích viet a spôsobov ako skapať? Prečo nemôžeme všetci zomrieť jednou smrťou a postupne sa zmierovať s tým, že raz sa to našťastie stane a my sa len presunieme do ďalšieho levelu? Samozrejme, keď som debil a sadnem si do stredu bulváru, kde ma o pár sekúnd prejde naraz 8 áut, nemôžem zomrieť v spánku, ale sakra prečo by to nemohla byť základná smrť, ktorej sa každý dožije podľa svojho uváženia a toho, koľko už zožral vifoniek? No a úplne najlepší je vynález netuším koho, je to tabletka, ktorá sa dáva kozmonautom pre prípad, ak by sa niečo posralo, oni ju zjedia a ihneď sú kaput. Spolužiačka mi teda vnukla geniálny nápad, (o pár sekúnd uvidíte, prečo sa už nechcem dať zoškvariť na prach) ak ma pochovajú a ja sa prebudím, chcem mať tú tabletku vo vrecku, pretože v tej tme si nebudem môcť ani kresliť a ani tam nebude veľa miesta na tancovanie, nehovoriac o tom, že si tam nemôžem zapáliť, inak nefajčím, majte zo mňa radosť. Tak ma napadlo, že keby mi tam strčili mobil, bolo by to oveľa lacnejšie riešenie, aj keď neviem, aký signál je pod zemou. ,,Ahoj mami, poď ma prosím vykopať."
    A boli by dve hore nohami. Ale inak smrť šokom nemusí byť taká zlá, je aspoň rýchla. Určite nechcem končiť topením sa, alebo skákaním, čiže roztrhaním, alebo žeby si ma niekto pomýlil s čarodejnicou, čo by mi len lichotilo a pokúsil sa ma upáliť. To som z môjho zoznamu potenciálnych skonaní vyškrtla, ako neprichádzajúce do úvahy. Také príjemné som si zase zvýraznila, napríklad pri sexe (vrátane komorníka, ktorý by nás dal do poriadku predtým, ako nájdu naše zvláštne poskladané telá), v spánku samozrejme, od šťastia (príčina vyliečenia môjho brata napríklad, vlastne aj tak by sa nič nezmenilo, či je zdravý a či chorý, vraždiť ma je jeho hobby) no alebo na koncerte Radiohead, v blázinci, doma, to je vlastne jedno, alebo keď zistím, čo je zmysel života.
   Zatiaľ je u mňa táto rovnica akási nevyčíslená, lebo za rovná sa stojí len prokrastinácia a mám pocit, že to nie je presne ono. Zmysel života tkvie predsa v duševnom raste, aby sme dospeli k záveru, že smrťou sa aj tak presunieme už len na obláčik, odkiaľ budeme riadiť životy chudákov dolu v pekle, napríklad na Slovensku, to pretože už všetko vieme. A ak úroveň do neba vybraných klesla tak, ako úroveň tunajších ľudí, tak sa tým všetko vysvetľuje. Amen

Insomnia

Prezraďte mi, som jediná, čo sa pri rôznych ľuďoch prepína do najrôznejších variánt svojich niekoľkých osôb, alebo sme všetci mnohonásobní schizofrenici?
Potom mi prezraďte, ako sa presvedčiť, že ten celok tvorený zo srdca, duše a vždy najdôležitejšieho tela, môže byť rovnako vhodný a všeobecne dobrý, ako akýkoľvek iný, ktorý nájdete v zozname obetí (alebo obyateľov Zeme) len tak náhodne, tak, ako hľadám ja knihy v knižnici, kde mám momentálne dlh vo výške takej priemernej basketbalistky vzhľadom ku stropu, ktorý predstavuje súd, kam ma raz predvolajú, lebo Kunderova Nesmrtelnost je vynikajúce dielo. Takisto storočná kniha o štúdii konvenčnej (prastarej, neexistujúcej) a modernej (konvenčnej) rodiny; ako podklad pre dosiaľ nenapísanú esej celkom zbytočné čítanie, ako poznatky do súčasného života taktiež, ale ak som si z toho niečo vzala, tak je to opätovné poďakovanie za strechu nad hlavou, s ktorou sa nemusím deliť spolu s ďalšími jedenástimi detiskami, ale len jedným, ktorý všetkých bohato vynahradzuje. O Kokotovi som už čo to do etéru vypustila, teraz len čakať, kým sa tu jedného pekného dňa (kedy budem uväznená doma, pretože je pekný deň a náhodou by som si ho mohla vychutnať) ukáže týpek z Oddelenia Neidentifikovateľných Tvorov a odvedie ho na obojku pripomínajúcom neukončený proces mumifikácie, až toho dňa sa roztrhnem z čudných príčin. No a, jeden by povedal, že budem rada, ale ja nebudem. Kokot je prvý človek, ktorého, ak by som mohla, dám prešetriť a definovať, lebo na to nestačím a nikdy tomu inak nebude. Ak by nebolo tak mrte festmnoho psychológov, šla by som ten rafinovaný odbor študovať len alebo hlavne kvôli nemu, lebo okrem neznesiteľných odpudzujúcich povrchných ... ... je to hmota... nechápem najmä môjho brata.

Zabáva ma myšlienka, že sme strašne sprostí. Prirodzene, ak by sme boli len o čosi múdrejší a využívali viac percent mozgu než len tú desatinu, šli by sme proti nemu... a to by bolo... priam nežiadúce. Géniov som si zatiaľ nestihla preštudovať (ale to je v poriadku, nestihla som ešte vôbec nič), takže neviem, nakoľko zlý bol ich život, ale odvážim si hádať, že určite lepší, než ten ó-umelecký. Umelcov som sem nechcela ťahať, ale budiž, tlačia sa všade, v snahe spríjemniť terajší svet, no nie som si celkom istá, či si uvedomujú, ako mu vlastne tým bohapustým chaosom ubližujú. Och, Pane, netuším koho oslovujem, ale ak máš nad nami moc, prečo si ma nenarodil o pár rokov skôr? Aspoň o pätnásť. No...iste, nepoznala by som týchto pár skvelých ľudí, ktorí majú fungujúce srdce a nie naprogramovanú maketu. Áno, štvete ma, áno mňa, vy ostatní. Áno, odbočila som.
Naspäť. (Gratulujem ti, kto si došiel až sem) O ilúziách som chcela. Spomeňte si na čokoľvek... no, len spomínajte... a teraz... si uvedomte, že to bolo úplne, ale úplne inak. Dobrú noc alebo čokoľvek.

Q

Som dehonestovaná.
Ach. Nachádzam sa na ostrove medzi súžením a prežívaním a nechcem sa naučiť plávať. Najradšej by som ostala sama sedieť pod palmou s jednou obľúbenou knihou na večnosť. Ale po pár hodinách ma to prejde. Začne mi znovu chýbať niečo nové, nový predmet na spustenie rotačného kolesa môjho života, nejaké korenie, šľahačka a orechy na koláči bez chuti ale stále sa dá jesť, alebo proste čokoľvek, lebo len šuter dokáže zotrvať milióny rokov v jednej podobe dokiaľ sa na ňom neusadí nejaká háveď a dostane iné hnusné pomenovanie...priveľa vína.
Proste, bola som na všupke. Och panebože...
Zistila som, že to čo robím je fekalistické zbytočné ničenie papiera a predovšetkým času, lebo na morbídne nechutné výjavy nemá nikto chuť a už vôbec nik mi to nezaplatí a so zelenomodrou slnečnou krajinkou ma každá výška pošle odkiaľ som prišla a to až na začiatok, čiže okrem toho, že mám čo robiť, neviem ani ako to robiť a kde začať..asi by som sa mala narodiť znovu. NIE. Povedala som si, že sa tam dostanem, tak si raz splním sen, ktorý sa nedá kúpiť. Ako tam prišiel môj známy, kedysi duplikát môjho zmýšľania, ateliér maľby sa posunul na úplne inú úroveň. Ateliér ilustrácie teda aspoň zaregistruje, že som tam prišla. ÁNO.

Ešte jednu otázku mám. Existuje muž, ktorý nie je kokot? (Prívlastok. Podstatné meno ako jeho súčasť je vítaná v správnej miere pri správnej kreatúre )
Vlastne existuje...ale kdo ví co bude dál..
Hlavne..ak sa taký nekokot ocitneš niekde, tak prosím v mojej približne dostupnej blízkosti, lebo ako do štvorice to už fakt nedám. dík.

Solitude & Abbys

Sorry, ale čierneho marca sa určite nezúčastním, pretože môj počítač si občas zvykne vymazať nejaké súbory, čo sám pokladá za nedôležité a väčšinou sú to moji najobľúbenejší interpreti alebo filmy, takže kým sa ACTA uzákoní, mala by som toho vydolovať čo najviac. Aj keď, to ma zavrú asi tiež. Dúfam..dúfam že ma dajú do cely s niekým milým. Ak by sa to delilo, akože vrúcne, podľa rodinných príslušníkov, vyžiadala by som si trest smrti.
..Aktuálne môj nudný život opäť funguje na princípe sínusoidy..od včera sa všetko zdalo byť fajn..alebo skôr nezdalo totálne zle. A ani sa nemôžem ísť prejsť, jedine že by som usúdila, že moje končatiny mi už nie sú potrebné, tak môžu zamrznúť.

Ach, čakanie je strata času a pekný paradox, nakoľko je to jeho jediná náplň, je to činnosť záhuby. Nemôže sa to. A nevedie k úspechu. Tie úseky, ktoré strávime čakaním sa dajú nahradiť len premýšľaním o tom, ako ďalej nič nečakať. A to sa nedá, pokiaľ nerezignujete. Keď sa tak stane, stratíte mnoho vnemov, zabudnete na mnoho zážitkov. V mladom veku sa stanete starcom. Ak si na autoportréty podvedome dokresľujem vrásky, je to znak, že som zostarla a konkrétne u mňa.. zabudla najprv dospieť. Je lepšie obrezať si mozog a byť šťastný na úkor straty hlbšieho vnímania alebo sa ponechať v plnom vedomí, kde šťastie tvorí z celej torty len tú čerešňu?

22 rokov. Okamih

    Tieto slová píšem v strašných kŕčoch. Neviem z čoho, neviem prečo, ale zabránilo mi to odísť a kúpiť si cigarety. Zabránilo mi to ale aj odísť odtiaľto..
Vy všetci ľudia na okraji spoločnosti, a to verte že je každý z vás, skúste si ľahnúť na zem, nasvietiť si lampou priamo do očí a priamo jej do vlákna rázne naznačiť, nech vás už konečne nechá na pokoji, nech zhasne a prestane sa prebíjať tak hlboko, ako ani sami netušíte, že siaha vaša existencia, nech na vás už nehľadí, lebo vy ste to zabudli zvládať. V kútiku duše je to čistá závisť, pretože ona dokáže niečo, čo by ste vy chceli tiež, ale zákony fyziky to umožnili len žiarovkám a ohňu. Oni môžu zhasnúť, môžu sa VYPNÚŤ a potom zase zapnúť, bez menšieho účelového poškodenia, len s neskoršími známkami opotrebovania. U nás sa ale dostavuje len druhý efekt. Nemôžme sa zastaviť, keď si to myseľ žiada, môžme ísť spať, ale aj tak nám sny nezabudnú dvojnásobne pripomenúť, kvôli čomu chceme znehybnieť a potom sa zobudíme a zistíme, že sa nezmenilo absolútne nič. Ale lampa zhasne a svet beží ďalej, mení sa. Mrcha.
   
   Tento víkend sa budem tváriť.
Ale až toľko námahy ma to stáť nebude, lebo mám zas niečo, čo mi môžte závidieť, dokážem kompletne odignorovať tento svet a vysmiať sa mu do toho egzémového ksichtu.

Pokud bych naslouchal hlasu zdravého rozumu, musel bych strávit zbytek života v zoufalství. To, že tomu tak není, snad dokazuje jen to, že mě pud sebezáchovy nutí hledat útěchu v sebeklamu. /K.Boye/

Raz som sa to pokúšala vyjadriť v školskej úvahe, ale dopadlo to nanajvýš smiešne. Nejako takto:

... – je tam niekto? – neviem. Netuším, kam som sa dostala ani kedy som odbočila, ale viem, že zlomové adolescentné léta sa navždy stratili v šedej kôre môjho mozgu a pokiaľ nepríde kreatúra, ktorá mi ich prehrá hologramom, už si na ne viac nespomeniem. Nechcem sa zamýšľať nad svetom, nechcem vnímať špinu, ktorá sa za tie roky vryla tak hlboko, že ju nemožno vyčistiť, nechcem ničiť svoje chatrné bytie týmito celkom nepodstatnými elementmi. Chcem len nepremýšľať.
Kúzlo nepremýšľania spočíva v tom, že sa človek cíti ako ten najbelší vták v miestom rybníku, a biela v tomto prípade znamená vyrovnanie, naivný nadhľad. Vedľajšie účinky treba len pochovať. To, že si nič nepamätám nie je dôsledok nadmernej konzumácie alkoholu, ktorý nepijem, ale odhadzovania nepríjemných skutočností do nemysliacich končatín môjho tela a tam sa občas primiešajú aj tie príjemné. To je dôsledok rezignácie a naučeného flegmatizmu, dôsledok spomaleného duševného rastu.
Ako nesprávny umelec sa teraz opieram o materialisticko-existenciálne otázky týkajúce sa iba mňa, nie sveta, nadriadených, manipulácie s nami proletármi. Môžem len odhadnúť, že som si asi zvykla. Na zakalené dni, na ľudí, ktorých nič nezaujíma, či v horšom prípade zaujíma a preto nadobúdam pocit, že sa akosi vymykám vlastnej kontrole, ich vplyv a energia sú totiž tak silné, až ma to priväzuje do kúta odkiaľ nevidím cez okno, prostriedok úniku za slobodou, ktorá sa nedávno stala mojim hedónizmom. Každý deň na mňa padá smog a iné zvratky ktoré znejú nechutne, ale dá sa s nimi prežiť a dajú sa dokonca aj prehliadať. Veď, čo majú so mnou spoločné? Primárne nič. Tak, ako sme každý jedinečný svojím výzorom a povahou, tak máme rozdielne aj účely nášho bytia, ak nejaké existujú. Rozhodla som sa nebrať si na seba problémy celého sveta, lebo ja určite s tým nič neurobím, môžem akurát priliať svojou troškou dobromyseľnosti do toho malého kotlíka podobne aktivizovaných ľudských stvorení a telepaticky ho pomáhať variť. Možno sa raz uvarí výborné jedlo v podobe zemského raja, ale ako racionálne zmýšľajúci prorok vám prezradím, že sa to nikdy nestane. ...

/Ako zvládam svoj život...úryvok/

Zamyslite sa nad slovom úryvok..WTF?

Damn et

Človek sa narodí a s ním aj problém nazvaný: Jeho bytie.
Neži, nerob problémy, proste sa tvár, že si momentálne stratený a radšej nevydaj ani najmenej priškretný zvuk, aj keď ťa budú mlátiť.
Nič nehovor, neprejav nijaký záujem o čokoľvek, zahrab sa pod zem, ktorá tu nie je a popritom sa o všetkých staraj, pretože by im to robilo obrovskú radosť.

Nie, nezavďačíš sa nikomu. A už vôbec nie ľuďom, ktorí sú síce podľa všeobecnej charakteristiky "v pohode" ale na očiach majú klapky... a nikdy sa s nimi nezachádzalo zle.
Najhoršie Dobré je, že im ani nič zlé neprajem... viem, spravodlivosť neexistuje..a ľuďom sa vracia vždy len to zlé, na dobré sa akosi vždy zabudne... to naštve.
Hej, nikto netušíte, kto ma naštval tentokrát, len to chápte a ani to nebude tak ťažké, lebo je to súčasť tohto prekliatého problému - bytia.

Viete, ktosi raz povedal: O svojich problémoch vykrikuje len ten, kto ich nemá.
Z čoho vyplýva, že celá táto fraška je asi povrchnosť.

One by one

Ťažko sa na to pozerá..
Ale skúsim si kusnúť do jazyka, tak silno, že mi to omráči všetky dôležité nervy a znemožní spomínať.
Je to ako kreslenie, pri ňom som sa veľa naučila..Od používania gumy k jej neustálym stratám.
Snažím sa ju nepoužívať, nerobiť chyby, pretože stopy po kresbe sú vždy viditeľné, aj keď ich prekreslím inou ceruzkou. Niekedy sa mi to podarí, keď príde tá piča Múza a vydrží pri mne aspoň kým dokončím jednu dôležitú časť.
Čoskoro odíde a niečo tu po sebe zanechá a ja to potom vždy v nejakom šuflíku objavím...

A vtedy vytiahnem gumu..


až neostane nič.

prosím si spráchnivieť, prosím, spráchnivte ma. Prosím..