A.k.a, keď som sa jedným mala stať, osud mi vrátil všetky podlosti na nich vykonané...
Je pondelok, posledný tréning pred predstavením, cítim sa nadšene, čaká nás prvá a zároveň posledná skúška v divadle. Vonku sa príjemne melancholicky mení obloha z modrej na sivú, vzduch je ťažký a všetko je tak trochu posunuté, o jeden článok mimo normálny chod môjho života. V šatni sa živo dohadujeme na kostýmoch, dolaďujeme posledné detaily, zároveň si uvedomujem, že som v zvláštnej pozícii, bola som poverená navrhnúť kostýmy a zároveň, v choreografii vykračujeme intuitívne, bez hudby a naraz ... väčšinou vykročím prvá ja a podľa mňa ostatní... Tento pocit je tak zvláštny, naposledy som ho zažila, keď ma spomedzi mnohých gymnastiek vybrali na medzinárodnú súťaž, ešte ako dieťa.
Zídeme dolu do sály, začínam si uvedomovať, že o pár dní tieto schody prejdem a vôňu divadla ucítím zrejme posledný krát. Minimálne na dlhšiu dobu. Chvíľu sa naťahujeme a začneme debatovať o začiatočnej improvizácii, vtom navrhnem, že by sme sa mali začať len tak random váľať po zemi a určite prídeme na nejaké zaujímavé prvky. No, váľala som sa len ja. Ale nabudilo ma to energiou a keď som videla, ako si baby skúšajú pomerne ťažký premet/skok, ktorému sme sa veľmi nevenovali, pustila som sa do toho, mne to totiž nikdy nedá a skúšam prvky, až kým ich neviem dosť dobre alebo nemám modriny a podliatiny, čo je v súčasnom tanci pomerne častá záležitosť. Konečne sa mi podarí panvu pri dostať tam, kde má byť, skok vyzerá takmer tak, ako vyzerať má, tak si to ešte overím, či to nebol klam. Zrazu skočím na niečo tvrdé, pozriem sa, čo to bolo. Bol to môj prst.
.... Nie! Nie! Nieee! To sa nestalo! To sa nemohlo stať! Nie ! ! ! ...
Záber: Vôňa, šok, blízkosť. Je krivý. – Napravím ho? Nie. Ja neviem! Čo urobím? Ideš do nemocnice. Čo? Nie? Ako?
Záber: Vznášam sa. Predomnou sa, žiaľ, nenachádza oltár, ale cesta do nemocnice.
Záber: – Má po teba kto prísť? Čo? Rodičia? Jeden je v Bratislave a druhý v Poprade... Nemám mobil.
Záber: – Kde bývate? Nič.
Záber: – S kým ste tu? Sama. Ako ste sa sem dostali? Priviezli ma. A kde je ten, čo vás priviezol? Odišiel.
Skúška prebieha bezo mňa. Skúšam sa zmierovať s tým, že predstavenie neodtancujem. Nejde to.
Záber: Veľmi pekný doktor. – Čo sa vám stalo? Robila som premet, zdalo sa mi, že som na niečo skočila ... a .. bol to môj prst.. Ktorý vás bolí? Tento. Hm. A tento nie? Na tomto röntgen niečo ukazuje. Nie. Hm, divné. Tak ho napravíme.
Tvárim sa, že ma nič nebolí, doktor je ozaj pekný. Ale bolelo to fakt kurevsky.
– Už sem volali, zaujímali sa.. O dva dni mám vystúpenie, môžem tancovať???? No, viete, my vám musíme povedať, že nie, ale uvážte sama. 10 dní kľudový režim, prikladajte ľad. Keby vás to naďalej bolelo, príďte.
To vieš, že prídem, krásavec!
V deň vystúpenia ma okrem filaového prsta bolelo ucho, hlava, kvôli prstu na ľavej nohe som mala svalovku na tej pravej a ešte aj na ľavej ruke zo skajpovania. (Jedna hodina skajpovania na mobile sa vyrovná 10tim minútam jednoručiek v posilňovni). Podľa mňa ma život skúšal, že ako moc milujem tanec. No, moc. Prvá choreografia bola zamietnutá, skúšky som sa nezúčastnila a keďže som nevedela poriadne chodiť, nepripadalo to do úvahy. Keď sme však ostali v sále samé, napadlo mi skúsiť to bez použitia jednej nohy. Ukrajinka na mňa so zdesením hľadela, keď som ju však odtancovala celú, myslela som, že od šťastia vyletím z kože! Síce budem kvôli zmeškanej skúške úplne vzadu, ale budem tam! A tak som odtancovala obe choreografie. Zožali sme celkom veľký potlesk. Všetci mali kvôli mne jednu ponožku. Prst som mala ešte niekoľko dní fialový. Obávam sa, že sa už nikdy neohne úplne. Ale je to príjemná spomienka na tých pár sekúnd vo vzduchu...
Skrytý part
Pavúčí part
<3
