Tmavý text

    Človek si žije, hreší, chľasce, počúva hudbu, spí, súloží, pije acidofilné mlieko, klame, podvádza, miluje sa (seba), topí sa v nespočetných extázach alebo depresiách, kráča, sedí, leží, stojí a zrazu otrčí kopytá. Je to trocha kruté nie?
    Keď už sa nevôľky narodíme, prečo nad nami po celý ten prekliaty čas tu v pekle visí desný kolosálny otáznik a pred ním nekonečno opytovacích viet a spôsobov ako skapať? Prečo nemôžeme všetci zomrieť jednou smrťou a postupne sa zmierovať s tým, že raz sa to našťastie stane a my sa len presunieme do ďalšieho levelu? Samozrejme, keď som debil a sadnem si do stredu bulváru, kde ma o pár sekúnd prejde naraz 8 áut, nemôžem zomrieť v spánku, ale sakra prečo by to nemohla byť základná smrť, ktorej sa každý dožije podľa svojho uváženia a toho, koľko už zožral vifoniek? No a úplne najlepší je vynález netuším koho, je to tabletka, ktorá sa dáva kozmonautom pre prípad, ak by sa niečo posralo, oni ju zjedia a ihneď sú kaput. Spolužiačka mi teda vnukla geniálny nápad, (o pár sekúnd uvidíte, prečo sa už nechcem dať zoškvariť na prach) ak ma pochovajú a ja sa prebudím, chcem mať tú tabletku vo vrecku, pretože v tej tme si nebudem môcť ani kresliť a ani tam nebude veľa miesta na tancovanie, nehovoriac o tom, že si tam nemôžem zapáliť, inak nefajčím, majte zo mňa radosť. Tak ma napadlo, že keby mi tam strčili mobil, bolo by to oveľa lacnejšie riešenie, aj keď neviem, aký signál je pod zemou. ,,Ahoj mami, poď ma prosím vykopať."
    A boli by dve hore nohami. Ale inak smrť šokom nemusí byť taká zlá, je aspoň rýchla. Určite nechcem končiť topením sa, alebo skákaním, čiže roztrhaním, alebo žeby si ma niekto pomýlil s čarodejnicou, čo by mi len lichotilo a pokúsil sa ma upáliť. To som z môjho zoznamu potenciálnych skonaní vyškrtla, ako neprichádzajúce do úvahy. Také príjemné som si zase zvýraznila, napríklad pri sexe (vrátane komorníka, ktorý by nás dal do poriadku predtým, ako nájdu naše zvláštne poskladané telá), v spánku samozrejme, od šťastia (príčina vyliečenia môjho brata napríklad, vlastne aj tak by sa nič nezmenilo, či je zdravý a či chorý, vraždiť ma je jeho hobby) no alebo na koncerte Radiohead, v blázinci, doma, to je vlastne jedno, alebo keď zistím, čo je zmysel života.
   Zatiaľ je u mňa táto rovnica akási nevyčíslená, lebo za rovná sa stojí len prokrastinácia a mám pocit, že to nie je presne ono. Zmysel života tkvie predsa v duševnom raste, aby sme dospeli k záveru, že smrťou sa aj tak presunieme už len na obláčik, odkiaľ budeme riadiť životy chudákov dolu v pekle, napríklad na Slovensku, to pretože už všetko vieme. A ak úroveň do neba vybraných klesla tak, ako úroveň tunajších ľudí, tak sa tým všetko vysvetľuje. Amen