Človek je hrozne smiešna bytosť. Tak si pláva okolo rôznych situácií, skutočností, ľudí... všetko je v najlepšom poriadku. A potom... no čo potom, ten smiešny človek ani nevie, čo sa stane, čo sa stalo a zrazu cíti tlak na hrudi, morskú chorobu, prestáva plávať... akosi... nevie, prečo by mal.
Pije čaj, kŕmi sa najchutnejšími plodmi mora, priloží ucho k morskej hladine a počúva tú jedinečnú melódiu mora, sedí na útesoch a sleduje, ako sa voda triešti o skaly, pozoruje ostatné živočíchy pri ich každodennom živote, ako len tak plávajú, chodia si dokola, zháňajú potravu, komunikujú s inými živočíchmi, zháňajú potravu spolu, spolu ju potom konzumujú, spolu plávu, sú nejako.. stále spolu. *JA TO JEBEM* Pohľad sa uprie na oblohu, sleduje scenériu, ktorá je vždy zaujímavá, efemerická, správnym spôsobom neskutočná. Meniace sa húfy rôznofarebných oblakov, tiahnuce sa biele cesty, šľahačky a ovce.. cez ne letiace vtáky
....
spolu
letiace vtáky
spolu
.....
.......
Viem, že hľadať ihlu v kope sena je blbosť. Keď sa veziete v kamióne plnom tohto sena a viete, že niekde... niekde v tých obrovských kopách tenkých slamených ihiel JE jedna iná, je zrejme ľahšie počkať, až sa v dôsledku krivej cesty seno poprehadzuje samo a tú jednu ihlu potom zbadáte v stotinovom záblesku odrazu svetla. Osvietenie. Samozrejme, musíte sa v tom kamióne viezť a musíte rovnako dávať veľmi dobrý pozor. Ťažko nájdete, čo chcete, keď ono sa to vezie v Ivecu po Amerike a vy sedíte v Renaulte na Slovensku.
Dobre. A čo v prípade, že som nasadla do Iveca, našla ihlu... a našla aj cez ňu navlečenú niť s uzlom na jej konci? Povedzte, koľko takých ihiel je človeku súdených? Kiežby sa tieto dali kúpiť v galantérii.
"Dobrý deň, prosím si jednu ostrú 4 cm ihlu s VEĽKÝM OČKOM. Ďakujem. Ahoj, vezmeš si ma?"
