Na videu zo Slovinska aktívne nepracujem a video odtiaľto možno ani nikdy nebude, totiž, ja som si to radšej všetko nechala v sebe. Ak by som polovicu času odfotila, boli by to len fotky a navyše by boli veľmi zlé, prečo, to vám ihneď objasním.
Nemali sme sprievodcu. Ale mysleli sme si, že áno, aj si to myslel človek, ktorý ním byť mal, ale nebol.
V piatok ráno sme vystrelili a večer, sprevádzaný rôznymi dojížďákmi, myšlienkami vyslovenými nahlas, umocnenými rôznymi nehodiacimi sa citoslovciami únavy a pokusov adaptovať sa na domáci vyšší tón, či len sa vrátiť do počiatkov evolúcie, sme dorazili do Padovy. Medzitým sme sa zastavili napríklad pri rakúskom jazere, ktorého názov si samozrejme nepamätám, bol tam postavený taký všimný obchodík s drahým jedlom a drahými vecami, ktoré sa nedajú využiť, ale vyzerajú pekne. Tak sme teda Slovensku neurobili hanbu a poctivo sme pri každej veci nadávali na neúnosné ceny a hrôzu tohto sveta. Keď sme si uvedomili, že nemáme ďaleko od čechov na dovolenke, ktorí si pred drahou reštauáciou vytiahnu rezne s horčicou a houskou, zmenili sme prístup a tak sme začali len hodnotiť a kritizovať ich estetickosť.
Na začiatku Talianska existujú nejaké veľké hory. Sú tak krásne, že keby mi vtedy pri pohľade na nich niekto odrezal ruku, tak ho aj tak budem mať rada. To sú tie chvíle, keď človek pocíti hlbokú pokoru a zas sa na chvíľu vráti tam, kde má byť ... A sentimentality dosť, koho zaujíma nádherné pohorie lemované akvamarínovými pramienkami riek, stlačený zimný vzduch a vtáky v lete vytvárajúce rôzne obrazy...
Hotel bol výborný, resp. vodné postele v hoteli boli výborné a tak sme ich museli aj príznačne využiť. ,,Jéj na tom sa skvelo skáče, aha, Monča robí rybu, poďme aj my.." Keby niekto vtedy vošiel do toho rozbúreného mora, asi by utrpel veľký kultúrny šok. Ešte by sa mohol pozrieť na balkón, ktorého dĺžka od steny dosahovala skoro 30 cm.
Ráno sme sa odvliekli do Benátok, pomaly sa nám krásne vyjasnilo, nemôžeme poprieť, že sme to počasie priniesli my, ono totiž išlo stále s nami. Na začiatku som zistila to, čo na každom výlete, moja karta je plná a druhú som nechala doma. Chvíľu som teda kráčala ako mumifikovaný moriak, potom sme si karty vymenili s Erikou. Neskôr sme sčasti takto kráčali všetci, nakoľko sme zistili, že nikto nevie, kam ísť. Ujo sprievodca kráčal vzadu, fotografoval si Benátky, občas sa poobzeral a zabudol, kde je, má na to ale právo, má 73 rokov a je trochu nasenilnelý. Tak sme teda hekticky zahýňali do akejkoľvek uličky, nemali čas obzrieť si nič dlhšie, než 5 sekúnd, lebo, pravdaže, keby sme si niečo pozreli aspoň 10 sekúnd, pravdepodobnosť, že sa stratíme minimálne 10x je stopercentná, takže by sme sa do polnoci určite nevrátili. Sprievodca napokon zahlásil, nech zájdeme pre časť skupiny o dvadsať metrov ďalej, že sa stretnemu tu, aby sme sa dohodli, že sa o dvadsať metrov ďalej rozídeme. Rozišli sme sa na 45 minút, na Benátky je to času ojojoj, navyše ak vám oznámia, že si v bočných uličkách nič kupovať nemáte, je to predražené, to isté si kúpite na mieste, ktoré vám ukážem. Tak sme sa vystreli na slnko, užívali si vodu a hluk mesta, bolo nám krásne. Ale nákupy sa už nikdy viac nekonali, totiž ujo už zabudol, čo povedal. Stretli sme sa a šli ďalej, fotila som rýchlosťou 30 s/m (snímkov za sekundu), veľakrát aj bez toho, aby som sa pozrela do hľadáčika, pretože by to bolo posledné, čo by som videla pri mojej skupine. A tak som sa aj raz doň pozrela a tak aj Zuzka a tak sme utekali po hlavnej ulici dopredu, cítila som sa ako Kevin, keď sa stratil na letisku, Zuzka kričí ,,All Academia" ja kričím, že tam máme asi ísť, tak tam ideme, potom sa spojíme s Erikou, ktorá bola so skupinkou stále na mieste, kde sme ich stratili z dohľadu, oni sa viete...totiž vybrali uličkami, po ktorých nikdy nik nešiel. Vrátili sme sa, naložili nám a obišli sme si takú kocku, aby sme sa vrátili zas na tú hlavnú uličku. Verdikt: ,,To vy ste sa stratili, nie my". Pokračovanie sa nieslo v rovnakom duchu, nik nevedel ako ideme, ani aký je náš cieľ, všetko bolo vo vyšších silách. Tie nám pomohli dostať sa do múzea moderného umenia, kde trvala prehliadka hodinu a my sme prišli trištvrte hodinu pred zatvorením, tak nám dali všetkým lístky za 8 eur. Študenti to mali za 8 aj tak, ale čo už s nimi, Talianmi. Jednej rezkej tete sa nikdy nepáčila výška cien, takisto aj teraz, tak sadla ku druhému moriakovi, pánovi sprievodcovi, ktorý vyskakoval ako ešte taký malý moriak v strede kruhu, že on toľko za také hlúposti nevyhodí! Tak sme si my po rôznych peripetiách konečne prebehli celé múzeum, všetci sa tešili na sochu uja na koni s piškótom medzi nohami, ja som si ho aj poťažkala. Pollockove diela ma vážne nadchli, celkom som ocenila záchod v bezprostrednej blízkosti jeho diel. No taký Max Ernst naživo je vskutku dobrý. Musím sa však priznať, že ma viac zaujali stromy v areáli a domy celý areál zvonku lemujúce... Tak sme si pokritizovali, stretli sa s unudenými moriakmi a šli istú cestu ku kanálu, kde sme mali nasadnúť na loďku cestou naspäť. Dostali sme sa na zastávku, ujo sprievodca prišiel posledný so sťažnosťou, že máme problém, lebo lístky sa tu nedajú kúpiť. Ešte že sa môže posťažovať na nás. Tak sme sa vrátili ku múzeu a ešte ďalej. Sprievodca sa konečne činil a šiel zistiť, koľko lístky stoja. Prišiel s informáciou: ,,Lístky sú drahé, kto chce ísť peši? Ja!" V poriadku. Lístky sme si museli kúpiť každý sám, takže ak by sa tam postavil taký bežný občan akejkoľvek národnosti, dosmrti by sa mu pred spaním opakovala veta: tú tikits for vaporetto nambr tú. Polovica z nás si šla cez turnikety na jednu stranu nástupišťa a druhá na druhú. Potom som im dala signál, nech sa vrátia a idú asi s nami... Tak decká turnikety preliezli, ale loďka sa zrazu pohla a teta z našej skupinky len zmätene hľadela na stále sa vzďaľujúci prístav. Zdalo sa, že nikomu to neprekáža. Všetci sme sa vopchali do druhého prístavu, kde stála loďka s číslom 1, čakajúc na našu loďku s číslom 2, keď tu zrazu príde sprievodca a pýta sa: ,,Prečo stojíme?!". Keď sme prišli ku autobusu, teta tam už sedela, doteraz neviem, ako to urobila.
Ďalší deň sme šli do Padovy. Tam sme samozrejme hneď zrána čelili prvému neúspechu, ujo nevie, kam ísť. Zuzka, zdatná orientátorka, vedela, ale učiteľské ego jej často nechcelo dôverovať. Keď sa však ukázalo, že vie logicky a ľudsky chodiť podľa mapy, väčšina jej zverila svoj holý život v neznámom meste. Ďalší neúspech bola kaplnka, do ktorej sa nedalo dostať, pretože sa to nedalo. Išli sme teda ku volákemu kostolu, Zuzka viedla a ujo sprievodca hlási: ,,Nerozťahujte sa, choďte za ňou, ona má mapu!" V poriadku. Zahli sme možno omylom do tenkej uličky, kde sme objavili zelený trh. Príjemne voňavé miesto, zrána krásne osvetlené, plné kvetín, rastlín, kríčkov, semien, rôznych dekoratívnych výrobkov a milých ľudí, ktorí vedia, ako sa predáva, keď sa predáva. Dostali sme sa ku kostolu a zistili, že je zvnútra nový. Akurát bol sviatok Božieho milosrdenstva a ujo sprievodca chcel ísť na taliansku omšu. Tak sa teda NEBUDE NECHÁVAŤ OBMEDZOVAŤ, ČO SME V SOCIALIZME? ,,Nie, sme na školskom výlete". Povedala naša jediná milá profesorka s čistou hlavou.
Tak sme šli so Zuzkou na kávu, kým sa rada mudrcov hádala. Profesorka šla tiež. Nakoniec sme šli ku druhému kostolu, kde sa omša mala konať a dostali hodinku voľno. Konečne. Kostol bol nádherný. Myslím, že nech sa akokoľvek budem snažiť, slovami ho opísať nedokážem. Aj pocit, ktorý som v ňom zažila patrí len tam...
A potom sme obišli úžasné trhovisko.
Presunuli sme sa do Verony. Klasická situácia, nevieme kam, mapa sa ku Zuzke akosi nevedela dostať, lebo ego. Prechádzame okolo kolosea, kopa šutrov naskladaná v akom takom systéme, okolo stoja zvláštni ľudia, jeden z nich sa rozhodol robiť pouličnú maškaru, čerta, a zjavne staval dom a ostalo mu trochu purpeny, tak si z nej spravil kostým. Ďalší dvaja ujovia levitovali, pričom jeden druhého držal len za tyč. Zuzka príde k nám a vraví: ,,Chcete vedieť, ako to robia?" Ja: ,,Už som im to vysvetlila". Takže fungovalo. Cez tisíc triliónov ľudí sme sa predrali do malinkého nádvoria, kde sme mohli spozorovať na každom centimetri steny nejakú tú prilepenú žuvačku s podpisom. A ak nie žuvačku, tak ružový zámok so srdiečkom, tým zadkovým, nie anatomickým. Na každom centimetri kamennej dlažby ste našli aspoň dvoch ľudí v úžase čumiac na malý kamenný a dobitý balkón, na ktorom kedysi stála Júlia, keď jej Rómeo kričal verše, ktoré mu ktosi šepkal. A ani ste si ten bakón odfotiť nemohli, lebo z neho vždy trčala iná Júlia. Keby to tá skutočná všetko teraz videla, bolo by jej smutno viac než za Rómeom. Kým sme sa skupinka našli, prešlo asi pol dňa, ale potom to už bolo v poriadku, potom sme už spoločne zas nevedeli, kam ideme. Prešli sme hlavným námestím, rozchod sa nekonal. Ale 10 minút na toaletu. Samým šťastím sme trafili ku ďalšiemu kostolu, ktorý bol tak plný, že sa tam nedalo vôjsť, skutočne. Tak sme mali rozchod tam, tam, kde nebolo naozaj vôbec nič. Takže suveníry opäť v nedohľadne. Šli sme ku rieke. Vrátili sme sa a so skupinkou sme vyrazili.. ku rieke. Dostali sme sa ku hradu, všetci unavení si po chvíli našli miesto na sedenie, keď sa vtedy zahlásilo, že ideme preč. Už bol večer a mali sme sa presunúť ku jazeru Lago di Garda. Spali sme v mobilných domčekoch, podložených kúskami drievka, človek spravil krok a zvyšní traja ho cítili. Keď sa zotmelo, šli sme ku jazeru, na kamenné mólo, to bolo veľmi príjemné, ideálna idylka, debatili sme si s kačkami a labuťami, tančili si a tak. A keďže sme nestihli západ slnka, lebo sme museli žrať sáčkovú hmotu, rozhodli sme sa, že si ráno vstaneme na východ. Aj sme vstali, ale východ sa nekonal, lebo zamračená obloha. Ale vstávať skoro je aj tak skvelé. Ráno sa človek cíti ešte inak, ešte napoly spí a nikto nie je vonku, cíti sa tak zvláštne, tak sám a nie sám.
Ten deň sme mali na pláne niečo a Dolomiti. O tom niečom asi nik netušil, tak sme zastali, šli, boli a mali rozchod trištvrte hodiny, to človek toho stihne veľa v mestečku, kde je na každom rohu niečo úžasné a to mestečko má aj nejakú veľkosť a na stupnici bludísk je niekde na prvých priečkach. Tak sme si pobehali a šli ďalej, my sme stále len šli ďalej a šli sme tam asi 6 hodín. Žiadna prestávka, každú sekundu nám sprievodca hlásil stúpanie, najvyššie hádam 2230 m. Ako sme tak šli tým kamikadze, postupne sme toho videli čoraz menej. Jeden deň je človek v slnečných Benátkach, druhý zapadnutý s plným mechúrom v dvojmetrovom snehu. Jeden čas sme nevideli vôbec nič, mala som pocit, že sme zomreli, všade biela... 50 km do Cortiny pravidelnými serpentínami dá celkom zabrať, najmä teda vodičom, chudákom. Chcela som vlastne povedať, že sme ten deň vôbec nič neurobili, nič sme nevideli a dokopy sa nič nedialo. Večer sme to teda museli osláviť. Zakotvili sme na taliansko-rakúskych hraniciach v krásnom penzióne, ktorý bol ako taký domov. A to doslova, taký domov v bytovke s papierovými stenami, kde ak stúpite na dlážku, z vedľajšieho bytu sa ozýva klopanie naznačujúce: ,,Naučte sa lietať!". Tak sme sa veľmi nemohli tešiť a smiať, pretože našich susedov upokojuje, keď sa môžu hádať.
Ráno sme vstali, všetci sa zas ponáhľali, nakladali batožiny, utekali zháňali a my sme ležali v posteli, my sme si dali kávu, my sme si šli sadnúť na balkón a užiť si posledné sekundy. A oni sa ponáhľali.
Do Talianska určite pôjdem znovu, je to krásna krajina, je tam veľa nedotknutej prírody a v meste z nej síce veľa nie je, no dokážu to pekne vykompenzovať. Až na tú neorganizovanosť a občasnú tuposť nám bolo krásne. Taliansko je krásne. Majú dobrú kávu a pekných chlapov. Áno, pôjdem tam znovu.
Ráno sme vstali, všetci sa zas ponáhľali, nakladali batožiny, utekali zháňali a my sme ležali v posteli, my sme si dali kávu, my sme si šli sadnúť na balkón a užiť si posledné sekundy. A oni sa ponáhľali.
Do Talianska určite pôjdem znovu, je to krásna krajina, je tam veľa nedotknutej prírody a v meste z nej síce veľa nie je, no dokážu to pekne vykompenzovať. Až na tú neorganizovanosť a občasnú tuposť nám bolo krásne. Taliansko je krásne. Majú dobrú kávu a pekných chlapov. Áno, pôjdem tam znovu.
No comments:
Post a Comment