Ničota nie je nutne zlá,
je to potenciál, otvorenosť, je to singulárny bod, ktorý sa môže rozvinúť do čohokoľvek...
Môžete jej dovoliť ostať v pôvodnom, ničotnom stave, môžete však Všetkému otvoriť náruč a podať ruku, môžete spontánnemu plynutiu dovoliť splynúť.
A pocítiť.
Vtancovať do jej stredu a spoločne, za nahej triezvosti vytvoriť choreografiu celku,

omamnú spúšť červených gejzírov šťastia, ponoriť sa do dosiek a užiť si extázu bolesti ich úlomkov, pochopiť, ako sa dá z monodrámy vytvoriť skupinový tanec.
Ak vlezieme do hudby a doráňaným telom napíšeme do chvíľ jej význam, až vtedy sme schopní porozumieť umeniu. Pravdaže, ak chceme.

Len

otvor oči

a dotkni sa tých stromov, ktoré denne obchádzaš.
Privoňaj k nim, môžeš snáď poprieť, že sú živé?