Nothingness: Paris. Je peux te demander une cigarette?

Upozornenie: Vzhľadom na úzku cieľovú skupinu a zameranie bude tento článok veľmi nudný a infantilný.

Už to raz tak chodí, že keď sa asociálny človek domáci zrazu ocitne inde ako vo svojej posteli a ľudia sa naňho usmievajú aj cez to, ako vyzerá alebo do akej miery je vplyvný a prachatý, vtedy nastáva tzv. „wtf efekt“, ktorý sa prejavuje nevoľnosťou a následnou smrťou. Žartujem, wtf efekt, ako taký, poznáme všetci a stretnete sa s ním o chvíľu v každej druhej vete, čiže, to make long story shorter, čítajte medzi riadkami. Tento wtf efekt spočíva v tom, že si stále plne neuvedomujem, kde som ja zmätený asociál vlastne bola. Tak sa teda pokúsim to vstrebať rekapituláciou. Áno, viem, že tam každý deň chodí cez milión ľudí a že nie som jediná.

Kde bolo tam bolo, raz sa na šuvke konal zájazd do Paríža, tak som šla. Náš autobus sa volal Tomy a vedel pripraviť kávu aj polievku. Ľudia, ktorí ho riadili (tzv. vodiči) mali čarovnú moc a ovplyvňovali počasie podľa toho, čo si obliekli. A keďže šlo o zájazd poznávací, sprevádzala nás taká teta, čo všetko vedela. Preto nám porozprávala hlavne o Slovensku a Česku a trošku spomenula aj Nemecko a jeho vysoké dôchodky. Nespomenula však fakt, ktorý ma teraz veľmi rozčuľuje, a to že vo všetkých troch krajinách, ktorými sme prešli, neboli bilboardy! Žiadne tupé falošné úsmevy na klaunských ksichtoch s hláškami menej pravdepodobnými ako to, že sa niekedy dobre vydám, tam na cestách nezavadzali a kompletne nesprasili dojem z celej krajiny. Ale mne to môže len vadiť.

Teraz zdvihnite ruku tí, ktorí si na dlhšiu cestu beriete rezne. V Tomyho útrobách by ju zdvihol snáď každý okrem mňa. Nepopieram, že rezne sú popiči, ale so zemiačikmi a zeleninovým nebom. Okrem toho mali všetci jedlo, akoby tušili, že príde apokalypsa (Ale žiadna očko piesnička sa mi zatiaľ nezapáčila, čiže buďte pokojní). No a zrazu sme prišli do Strasbourgu, o ktorom som si vždy myslela, že je v Nemecku. Ale on aj bol, sluch ma neklame. Strasbourg je veľmi pekné mesto s veľmi peknými chlapmi. Najuznávanejším dopravným prostriedkom tam je bicykel, ktorý môžu používať všetci, od úradníkov cez elegantné dámy až po starších ľudí bez zubov a bez protézy. Vojdete do obchodu na hyperglykémiu a okrem úsmevu vám strčia do úst úžasný koláčik, ktorý ani nemusí byť otrávený. Nebíčko proste. No a keď sme tam veľa utratili, sadli sme naspäť do Tomyho a pozreli si kinematografický horor o žene, ktorá sa rozprávala s korením.

o 5. hod. neskôr

Ak som čakala zanedbaný motel s maličkými kajutami a biednym sociálnym zariadením, mýlila som sa. Bol to renovovaný hotel s maličkými kajutami a biednym tragikomickomegavtipným sociálnym zariadením. Myslím, že už nikde nebudem mať tak výhodnú možnosť osprchovať sa priamo na záchode a zároveň si vytopiť posteľ. Takisto určite nikde nezídem z postele rovno do umývadla, ktoré je v rohu izby, pretože do sprchy sa nevošlo. Simply epic. Okrem toho to bola fajn rasistická väznica, kde vládol čierny muž, ktorého patrne vychovali gorily. Najradšej ľuďom skákal do reči a zabíjal pohľadom. Ale nakoľko nám bolo strašne skvelo, preniesli sme sa cez to celkom ľahko.

Boli sme kde sa dalo. Na neodmysliteľnej eifellovke, kam sa niektorí vybrali s opätkami, v Rodinovom múzeu, kde som sa ocitla presne na mieste z môjho obľúbeného filmu, nie žeby to nebolo vzhľadom na Paríž úplne zvyčajné, ale keď som ho nedávno pozerala, nenapadlo by ma, že sa tam niekedy ocitnem. Ďalej to bolo Mussé D'Orsay, kde som skoro umrela pri zbierke neoimpresionistov, origináloch Edwarda Steichena, Hudsona Whitea, Van Gogha (až teraz som pochopila, akú silu maju tie jeho patlaniny) skutočného Anděl páně, Moneta, Maneta, och Renoira atď atď... Ako, o Louvri sa teda ani zmieňovať nemusím, sklamala ma akurát veľkost Van Eyckových obrazov, aj keď samozrejme boli úplne dokonalé a umrela som pri Gericaultovej plti medúzi atď atď. Moulin Rouge sme si obzreli tiež, vydali sa na Montmartre, umeleckú štvrť, dali sme si kávu za 5eur, Zuzku tam schmatol nejaký sympoš francúz a bol to jej najkrajší život dňa. Naučili sme sa tiež pár fráz, ako napríklad Si'l vous plait ein chľeba mit džem či Merci (v Zuzkinom preklade žena).

Čo sa kultúry týka, bolo toho viac, ale dajme tomu, že to nie je podstatné. Podstatný bol chľast. Nie, ale istotne ma chápete. V Paríži je síce nočný život celkom pestrý, ale keď bývate na suchozemskej lodi dosť ďaleko od neho, po desiatej a skôr je úplne márne zháňať čokoľvek. Dva dni sme teda boli na sucho, až kým sme neprišli do administratívnej lesklej mrakodrakovej štvrte La Defense a nekúpili si červené Jus de reisin . Večer sa nám teda kráčalo o niečo veselšie. Našli sme si teda miestočko pri ceste a keď sme sa pohodlne usadili, napili sme sa 100% hroznového muštu. Nič lepšie sa nám vážne nemohlo stať. Teda, to sme si len mysleli. Pičujúc sme sa so Zuzkou pohli smerom k nejakej reštike, kde predávali Cocottes a Pomefrittes a zistili, že ceny sú aj na nás bohatých študentov privysoké. Tak sme sa vydali k ďalšiemu čomusi divnému, kde nebol nikto okrem partie mladých ľudí na parkovisku. Mňa inteligentne napadlo, poďme sa tých čudných ľudí, ktorých sa bojím, opýtať, či nám neporadia. Boli to sympatickí Francúzi, ktorí dokonca vedeli anglicky. O chvíľu sme sa našli v ich aute smerujúc za alkoholom. Ak budete niekedy v Paríži, pojem "nie ďaleko" si merajte námorne, čiže 3× viac. Tak sme sa teda ocitli v parížskom Bronxe a kúpili najdrajhšiu vodku, s akou som mala kedy dočinenia. Vodič, ktorý sa asi volal Man Huan (Marihuana) so Zuzkou flirtoval a ja som sa cítila ako odstavča (®Erika). Ale bolo skvelo a ako si tak kráčame s fľašou vodky a plnými pohárikmi po ceste, zrazu pri nás zastaví policajné auto, vystúpia desiví muži s anténami v rukách.

Vzhľadom na hladinu alkoholu v krvi sme si len matne uvedomovali (no.. ja) že sa deje niečo, čo by sa nemalo a policati, ktorí nevedeli anglicky ani ceknúť nám zbaštili príbeh o tom, ako pijeme hroznový mušt a hneď ráno ideme domov. Nesťažujem sa, na Louvre a celý deň chodenia som sa vyspala krásne 3 hodinky. Našu púť sme ukončili návštevou Notredamu a keď sme už mali vysoké minimum času, dali sme si pri ňom poldeci kávy za 2,40. Tak si tam sedíme a vychutnávame posledné minúty v Paríži, keď tu zrazu k nám pricupká muž s infúziou. Potláčaný smiech sa ale nedalo dlho udržať, a tak keď sa odvláčil do kaviarne, sme šecky štyri razom eruptovali, k čomu sa pridali aj dámy sediace za nami (cca 65 a 50), ktoré sa krčili takým intenzívnym smiechom a prskaním, že tento stav trval opakovane niekoľko minút. Keď pán vyšiel, lebo pravdepodobne nebolo miesta aj na jeho partnerku stojan, dámy odišli, pretože inak by utreli dlážku pred kaviarňou a my sme ich radšej nasledovali tiež. Stihli sme sa ešte dotknúť hviezdy pod Notredamom, aby sme sa do Paríža vrátili a potom nás čakala už len príjemnučká 20hodinová cesta smerom do prdele. Tam som doniesla ujebanú minieifellovku a sebe skicár za 31eur (stojí za to!) do ktorého asi nič nenakreslím, lebo by ho bola škoda. A chlapi, nebite sa už o mňa, ja si aj tak vezmem francúza.

A fotky si musíte nájsť