Predvianočné kafíčko

Konečne na mňa doľahla vianočná nálada. V škole spievali spolužiačky koledy a na prekvapenie tam bolo viac ľudí ako ja (ich nadržaná, slintajúca a skandujúca podpora) a profesorka, ale miestnosť sa naplnila celá, takmer všetci zdieľali vznášajúci sa sentiment a detskú infantilnosť a dokonca sa na tom aj podieľali. Bolo to pekné.
Neskôr, na ďalšie prekvapenie sa so mnou niektorí rozlúčili tak strašne milo, že som odchádzala mierne vykoľajená, s myšlienkou: ,,Ľuďom jebe.“ Mala som v pláne vymeniť kurvadrahý darček pre brata (áno, nezaslúži si ho ani keby ma prestal zaraďovať medzi obyvateľov chovných staníc), pretože presne taký istý kus modelu lode už má. Tak som teda došla do tej predajne, už asi tristý krát a tá predajňa bola zavretá. Stála som pred ňou teda asi 10 minút, kým ma napadlo, čo ďalej, zmeškať vlak, nezmeškať vlak, byť sviňa, nebyť sviňa ( ani by mi to nemohol mať za zlé, keď je presvedčený, že sviňa som) ale anjelik na ľavom pleci vyhral, teda som sa pokúsila si spomenúť, či sa v tomto meste nachádza nejaký podnik.
Skončila som pred akousi Ponorkou, nad ktorou sa týči hotel v Tudorovskom štýle; ten hotel..
Pekným pohľadom ma privítala päťčlenná rodinka na čele s bezzubým ockom v šušťakoch, mamka v rifľoch z tuzexu zo sekáča, synček v šiltofke adidao, poza školou a nejakí pritrafenci ich príslušníci. Čašníčka bez pár zúbkov by ma nevidela, tak som si šla objednať kávu, s tým, že bude odporná a asi ju budem musieť vyliať pod stôl, aby som nebola neslušná.
Našťastie som bola tak hladná, že som ju vstrebala, lebo veď hlad je prezlečený smäd. A navyše vypiť špinavú vodu nie je ani tak celkom pitie.
Začítala som sa do Kunderu a jeho opisov hladkania líc holičkou počas..holenia... Niečo máme spoločné, keď som sa ja dávala naposledy strihať (asi pred piatimi rokmi), tiež som mala pocit, že ma kaderníčka má rada, ostrihala ma veľmi pekne, páčilo sa mi to, asi v tom hralo úlohu aj to, že mi to bolo úplne ukradnuté. No na druhej strane, ja som nezistila, že som s ňou pred pätnástimi rokmi spávala.
Som odbočila.
Impulzom napísania tohto grcu bolo, že som sa rozhliadla okolo seba a ako tomu hovorí ujo Sartre, prepadla ma nevoľnosť.
V celom podniku bolo samozrejme osadenstvo iba, možno by sa to dalo nazvať nižšou triedou..alebo ešte pod ňou, lebo nikto tu nevyzeral pracujúco, už len preto, že tu boli.
:D Ako som napísala túto bodku, vošlo 5 ľudí, sadli do nebezpečnej blízkosti mňa, vyzerali ako bezdomovci, boli bezdomovci a mali lopaty. Dopila som sajrajt a zmizla ako pes s prebitou nohou. (Tak miznem ja)

Ale ešte späť k nevoľnosti. Tak nejak som si opäť uvedomila, ako veľmi sú ľudia odlišní a v koľkých rovinách sa pohybuje spôsob ich života. Keď som tak pozerala na špinavú šálku, špinavý obrus, tipos, lacné cigy, lacné pivo a to, aký to je pre nich výdobytok, opäť som si zavážila to, čo mám. Potom si tí ľudia vyšmarili na stôl zle zabalené darčeky, popriali si šťastné a veselé a mňa to dojalo. Chvíľu som ich počúvala, snažila sa predstaviť si spôsob ich života a naladiť sa na tú vlnu... no na nič výnimočné som nedošla. Primitív, intelektuál, každý má vlastné sračky. To, prečo tu žijeme, si teda viem odôvodniť len ako že ten ujo tam hore sa asi nudil a tak nás nejako spravil a teraz sa baví na našej hlúposti, ale už nie dlho. Presne o rok nás odpraví .