No ja neviem ľudia, aj vám sa zdá ten život tak milotne jebnutý? Celkom humánne si sedím na náhrobku - spadne na mňa konár, sedím si len tak v centre na lavičke a okolo ide človek, ktorý po tom mieste nemá čo kráčať a ešte si aj dovolí tam byť minútu po tom, ako na jeho osobu myslím v nádeji, že ju už moje oči neuvidia. Profesorka, ktorá nemala sex od doby, keď ju posledný krát oblízal jej pes, sa dnes prvý krát usmiala; intuícia mi len tak vyšle moje telo na miesto, kde človeka z rána uvidím znovu a potom zas na nesprávne miesto, kde ho už ani náhodou neuvidím znovu...
Stretnem zas iného človeka, ktorého stačí vidieť 5 sekúnd a moje srdce mi prerazí hruď, odletí do toskánska a potom niekedy, až sa tam pri teplom západe slnka upokojí, pomaly priletí naspäť, a ja dovtedy chodím s otvorenými ústami a vrážam to stien. A keď ho v ten deň vidím už druhý krát, pridržím si ruku na hrudi, nech sa ľudia neľakajú lietajúceho orgánu.
A potom tie náhle zmeny. Nuž, život je predsa len čudný, ale ak chceme byť slepí, iný ani nebude.
Je mi fajn a zajtra si ublížim rydlom, pretože som z toho rytia dnes dostala reumu. A ešte pár pekných pohľadov.
