Začína ma znepokojovať fakt, že lampy podomnou zhasínajú čím ďalej častejšie. Buď je to tým, že si vyberám ulice, kde sa to deje bežne, alebo som divná. Prikláňam sa k druhej možnosti. Najnovšie so mnou začali komunikovať. Reagujú na moje myšlienky. Mám pocit, že mi nejako nedovoľujú myslieť negatívne. Vlastne, ono so mnou komunikuje čím ďalej viac vecí, predmetov, podnetov, situácií.. všetko vysiela správy, ktoré len treba vidieť a vedieť čítať. To zatiaľ zrejme neviem, lebo ak by som vedela, som super. Som superžena.
Jeden večer, sedím si na lavičke niekde na sídlisku, presne pod jednou zvlášť úchvatnou lampou. Len tak ladne si vykročí odzadu čiernobiela mačka. Zastane. Ani pohyb, nikto neurobí nič. Existuje len čiara medzi našimi očami, nič viac. Pomaly si zložím slúchadlá a zamňaukám. Mačka sa zježí a zmizne v najbližšom kríku. A ja začujem ticho.
Žiadna pointa, len si občas skúste zložiť slúchadlá, aby ste počuli, že aj vonku hrá pekná hudba.
