Pozorne zvažujme, ktoré slová sa nám v akej podobe uložia do pamäti. Mnohokrát vôbec netušíme, ako si náš mozog mení ich význam a ako tak nesprávne pochopíme to, čo pomenúvajú. Slová sú ilúziou skutočnosti. A aj v tomto texte je niečo iné, než čo v ňom vidíme..
V poslednom čase u mňa veci začínajú naberať trochu surreálny spád. V poriadku, je to zábavné. Začínam lepšie chápať to, že ak sa človek chce zmeniť, najskôr sa musí odučiť tomu, čo sa doteraz naučil. Chybné zvyky, naučené modely správania, zakódované nesprávne štruktúry.. A musí začať u toho najhoršieho, najbolestnejšieho, od prostredia a situácií, v ktorých sa cíti skľúčený a nevítaný. Útek zväčša veľa nevyrieši, raz sa tam človek aj tak musí vrátiť...
Šťastie máme v tom, že nemusíme chodiť ďaleko, aby sme dostali odpovede na otázky, ako sa to robí. Stačí na chvíľu opustiť komnatu mysle, v ktorej sa nachádzame a na chvíľu sa seba popýtať, kde je problém a prečo vznikol. Mňa osobne vždy veľmi poteší, keď v sebe začujem odpoveď a to poznanie je, verte, nádherné. Nie je tajomstvom, že najlepšie to pôjde v prírode a výhody samotného bytia v prírode tiež určite opisovať nemusím, aj tak to nejde. Moje najplodnejšie okamihy sú ale na cestách, nie na dobrodružných, na tie sa len chystám; na obyčajných cestách vlakom a autobusom. Čučím cez sklo na prírodu, občas vo mne zaznie pocit, že už to tam poznám a vzápätí vždy zistím, že z toho nejasne poznám asi 1%, pretože to aj tak takmer nikdy nevidím poriadne. Myslím Nevidím. No pohľad na prírodu má aj tak svoju silu a pri ňom sa v človeku prebúdzajú rôzne spiace živly. Milujem vlaky, vlaky sú jedna z technológií, na ktoré sa nehnevám.
Dúfam, že si z tejto zmesi písmen vyberiete to najlepšie a ak možno aj to, čo som nimi chcela vyjadriť.
V závere ešte uvediem inzerát: Ak poznáte v Banskej Bystrici milého tmavovlasého chlapíka, ktorý disponuje poličkou platní a bytom, dohoďte mi ho, ďakujem. Súrne³.
