Myslenie bolí... keď naše ľstivé ego raz za čas povolí uzdu a dovolí nám pochopiť, môže to bolieť, áno.  Prebúdzanie bolí, prebúdzanie nie je príjemné. Uvedomenie je krásne z pocitu pokroku, nie však z toho, čo obnáša. Uvedomenie si toho, že nikam nepatrím by mal byť príjemne oslobodzujúci pocit, keby sa duša občas nepotrebovala niekam uložiť a vrátiť. Alebo skutočne nepotrebuje? Môže jeden putovať celý život svetom bez toho, aby sa potreboval niekam vrátiť? Musí mať nutne domov?
...Bolo by krásne netúžiť po ňom, bolo by krásne dosiahnuť bodu, kedy je človek spokojný s úplne všetkým, čo mu život prinesie, nech je to čokoľvek. Racionálne sa možno dá pochopiť všetko, čo nám prichádza do cesty, ale ako sa s tým vysporiadať vnútorne?
....Potrebujeme skutočne do neba siahajúci lásku rodičov, či kohokoľvek najbližšieho, alebo je to len jedna z našich oporných paličiek?

Momentálne som prišla na metódu selfterapie... Už poznám odpovede na všetky predošlé otázky.. Len na tú prvú nie, s tým mi ešte bude treba pomoci a času..