Tak teda šla mama als doprovod. Zrazu predo mnou bola presne tá škola, ktorú som pred štyrmi rokmi našla zahrabanú medzi pražskými uličkami a lesoparkom....a pri ktorej som si povedala ,,Tu chcem ísť!" Po štyroch rokoch sa toho mnoho zmenilo, no dostala som šancu skúsiť to. Portfolio prešlo.
Pred budovou postávalo pár cool oblečených ľudí, ktorí fajčili. Mama mi vraví, že si mám dať aj ja, nech medzi nich zapadnem. Ledabolo mávnem rukou, na znak, nech prosím nie je trápna, verila som jej, keď som ju žiadala, aby šla so mnou. Vošli sme dovnútra, cigaretový dym nás ale takmer vytlačil naspäť. Stovky (asi tri) ludí postávali na dlhej chodbe, ktorú lemovali staré skrine, sochy, na priečelí obrovský reliéf, sedačky, plagáty, dosky... Niekto si zapálil cigaretu a mama spustila spŕšku hodnotení dnešnej spoločnosti, pár usmrťujúcich nadávok na fajčiarov a nakoniec to podoprela domnienkou o tom, že snáď JA nefajčím. ... Po chvíli som ju poslala preč, ja to už predsa vydržím, musím. Našťastie pochopila, že ku dojímavej scéne zakončenej dlhým bozkom dnes nedôjde. Ostala som tam ja, môj stres a dav ľudí.
Zaregistrovala som sa a poslali ma do triedy (cez staré tyrkysové dvere). Boli tam spojené dva ateliéry grafiky, v našom sedem, v druhom osem ľudí. Ozrutné kovové trojnožky na mňa zlovestne kričali ,,hahá, prišla si neskoró, všetky dobré pohľady sú už obsadené, teraz pykaj pri tom najťažšom!" (a to ešte nevedeli, že nemám gumu, určite by sa na mňa jeden zvalil) Po triede bolo posadených 5 modelov a neskôr som zistila prečo. Prvý deň je portrét, to mi bolo jasné, ale až to, že sme tam mali byť do šiestej večer som si spojila s počtom obetí. Spýtala som sa jednej dievčiny, odkiaľ si brať papiere a neviem, z čoho bola v tú ranu zmätenejšia viac. Či z rozpoznávania reči, akou k nej prehováram alebo že k nej vôbec prehováram.
Začali sme hekticky švihať po papieroch, ja bez merania, klasicky, pohľad spredu, svetlo spredu, žiadna modelácia, oči orámované čiernou linkou.. toto bude len tragikomické.
Dookola sa občas prechádzali dvaja ľudia, asistentka z druhého ateliéru a asistent z toho nášho. Najskôr si o mojich hektických čiarach určite mysleli, že si vo voľnom čase maľujem omaľovánky, no neskôr, keď už to začalo mať dáke tie znaky portrétu, sa ma Teta so zvláštnym výrazom v tvári spýtala, akú školu študujem. Bola som v rozpakoch..povedať jej pravdu? Však ma vyrazia...
Dobre, portréty sa vydarili. No stále sa všade pohybovali ľudia so zašitými ústami a zreničkami otočenými dovnútra hlavy. Šla som fajčiť. Je na to vyhradených pár priestorov, no aj tak sa fajčí všade. Ja som išla neďaleko, sadnúť si na gauč, je tam dokonca aj Arytčok televízia. Spýtam sa, či si môžem sadnúť na voľné miesto ku ľuďom, čo tam sedeli a nastala opakovaná reakcia. Chvíľu na mňa pozerali ako keby som sa práve vyhrabala zo zeme a poprosila ich, či mi sem prosím neprinesú kamión.
Šla som tam samozrejme viackrát, stále sa nikto s nikým nerozprával. Umelci.
Ďalšie dni sa nedialo nič zaujímavé. Dostali sme témy: Předkové, Důkaz talentu, Občas se mi v botě shrnuje ponožka pod patu. Áno, pecková téma. Počas tvorby sa u nás zastavila holka, ktorá od nás chcela odpoveď na otázku, Co je podle mně důkaz talentu? Ty kokos, odpovedz na to za tri sekundy. Jednej holke zapísala odpoveď: Teďka fakt nevím.
Nikoho som nevidela robiť nič na tému.. len ja som bola ten tupec, ktorý sa ňou nechal pekne obmedziť.
Ďalší deň bola voľná téma, kde som sa perfektne predviedla mojimi nonsensnými predstavami s ešte nonsensnejším podaním. Vedúci ateliéru maľby sa dostal za môj stojan s reakciou ,,Uuu, to je škaredé!"
Priebežne s únavným kreslením nás volali na pohovor. V Bratislave pohovor vyzeral tak, že som išla posledná (kto ešte nebol?) a keď som tam vyklepaná chcela vôjsť, pár ľudí z väzenského councilu ma privítalo, no jeden ma stále posielal čakať a dookola. Poďte ďalej, nie, počkajte, nie poďte ďalej, nie, počkajte, nie nie poďte, nie počkajte...!!!! Spýtali sa ma na pár výsostne vedomostných vecí, ktoré som prevažne, ako prevažná väčšina, nevedela a po chvíli ma poslali preč. Celé zle. Teda som bola mimo svet z nasledujúceho, nemohla som pokojne robiť, dúfala som, že ma stihnú pred obedom, ale nie, veď nenajedz sa pokojne, buď nervózna!
Tento pohovor bol však skvelý! Bola som tam iba s vedúcim profesorom, ktorý viedol väčšinu pohovoru, hodnotil mi práce ľudsky, odborne, milo ako učiteľ na zuške a neskôr sme sa bavili o hudbe, knihách, vojne, číne, komunizme, o festivaloch, prahe, ľuďoch a ich momentálnom charaktere.... skvelý pokec, vskutku.
Posledný deň bol masaker. Do štvrtej sme robili čokovlek na tému "Detail jako celek (celek v detailu)" A ja som spravila patrične pičovinu. Potom sme to inštalovali, všetky ozrutné stojany a dosky povynášať, upratať a najväčšia sranda: stoličky naukladať na stojan. 5 profesorov okolo malého stojana a ani jeden nevedel, ako to uložiť. Nakoniec to nejako zvládli, doniesli sa hasičské rebríky a práca, inštaluj sa! Ja osobne som tam bola do pol ôsmej, ale niektorí odvážni si to natiahli dlhšie, však čo tam taká únava. Prišla som domov a 4 dni prekonávaná choroba sa dostavila s úrokmi. Je mi ozaj nie dobre.
Šance na úspech- 1 : 5.
To nevadí, stále je tu ten Tibet.
patričná pičovina
