Milujem snehové kalamity. Ľudia nevedia, čo robiť, vytrhne ich to z ich zaužívaného sveta a spôsobu existencie, zrazu sa stratia v toľkej čistote a tak bielom neobmedzene obmedzenom priestore.
Cesta trvá päťkrát dlhšie a všetci kľajú, babky nosia mačky a chlapi vyhľadávajú mokré zadky.
Ľudia buď nevychádzajú vôbec, alebo sú zalezení v podniku na čaji s rumom.
A pre nás je to požehnanie. Kým nemusíme spred intráku odhŕňať sneh, ani chodiť autom či zbierať šutre z kvetináčov, aby sa mohol chodník pred domom sprechodniť, užívame si ho, až kým nám nezabije v tele aj posledné bunky imunné voči zime.
Milujem zimu, milujem sneh, milujem kopce a hmlu..... prírodu.