Cesta

      Ujasnime si práva a povinnosti. V jednej zo zahrabaných podstát tohto sveta vlastne žiadne nemáme. Teda, v Edene to tak bolo. Potom začal človek chcieť. Človek je slobodný tvor a keďže žije na svete úplne sám (on chodí na svojich nohách viete ako), nemal by sa bytostne viazať na nikoho. A ani na nič. Všetko sú to barličky, o ktoré sa opiera, keď niečo nezvláda, čím sa ventiluje, komu alebo čomu sa vyrozpráva. Je viazaný. Je konštantne ku niečomu pripútaný a je samozrejmé, že väčšinu svojich barličiek pod kontrolou nemá. Najčastejšou z nich sú druhí ľudia. Tí by nemali byť chápaní ako "človek, ktorý mi vždy pomôže", "človek, ktorý ma pozná najlepšie", "človek spriaznený", "človek môj Boh". Nie. Ľudia sú tu na to, aby sme sa vzájomne učili a pomáhali si, keď je potreba. Dom predsa nepostavia dve ruky. Ale ani tí, ktorí ti s tým domom pomôžu, s tebou nechodia všade. Ani tých nezaujímaš natoľko, aby premýšľali o tvojom živote viac, než o tom svojom. Samozrejmé. Je to o nás. Všetko je o nás. O jednom človeku.
       Ja sa vydám na cestu. Nebude to útek, to nie. Chcem sa učiť, chcem poznať.
Teda, pravdupovediac, kto by neutekal zo Slovenska že áno.
Myslím, že som práve pochopila, prečo Alex odišiel do divočiny.. a prečo sám.