Chodím/e do nových podnikov a nových miest. Nedokážem nastúpiť na správny vlak, prípadne nastúpiť vôbec. Intuícia /aneb potajomný hlas zvnútra/ mi často hovorí tie správne veci a ja ich dokážem počúvať, u človeka je to veľký krok dopredu, dokáže tak predvídať a obstojne sa pripraviť na nasledujúce udalosti.. nazvala by som to istým druhom upozornení. Už mi teda stačí len naučiť sa prepravovať cez paralélne vesmíry a teleenergiou či jak to nazvať.. proste teleport no. Na druhej strane, tie cesty sú kurva vtipné. Ukážka- výlet na konzultácie do Blavy:
"Predtým, než sa rozhodnete cestovať niekam s Radimom, rozhodnite sa aj ako veľmi vám je život drahý a kde sú vaše hranice súdnosti, kam ste ochotný zájsť s tým, že vám vôbec neprekáža ako, kedy a kde skončíte.
Náš príbeh sa začína, aj končí vo vlaku. Stretli sme sa a nijako sa nedokázali vysporiadať s myšlienkou, že na konzultácie prídeme úplne triezvi. Tak sme poslali kamoša v Žiline zaletieť pre víno, ktoré sme potom kdekomu ponúkali. Prvý okoštoval asi 74 ročný ujo, ktorý nebol na svoj vek vôbec senilný, len ako zvyčajne, moc veľa kecal. Ale dobre, už to bol tretí ujo za dva dni, od ktorého som sa veľa naučila, ďalší príklad toho, že človek môže úplne nečakane a nie s veľkým prekvapením stretnúť koho len chce. Už dlhšie som sa chcela porozprávať s nejakým starým múdrym človekom, ktorému ani nemusím nič povedať.. a on vie. Dobre, takého som ešte nestretla, ale aj to príde. No... po ujovi prišiel ďalší zaujímavý človek, ktorý mál pekný úsmev, pekný úsmev zahrieva. Do Blavy sme prišli značne veselí, čiže škola sa našla takmer ihneď. Stretla som všetkých, o ktorých som vedela, že tam sú. Konzultácie radšej nijako približovať nebudem, len toľko, že som neplatila a konzultovala rovno s Kállayom. Pred dverami som si strašne dobre pokecala s týpkom, ktorého meno nepoznám. Ale možno mi ho spomínal. Áno, určite. Škola je veľmi sympatická a bude mi ľúto, ak ma tam nevezmú, čo je vlastne celkom reálne. Radšej sme ju opustili, nech sme čo najskôr doma.
Áno, iste, domov som skutočne prišla veľmi skoro. Na druhý deň ráno.
V skratke: Rýchlik do Košíc ide z tretieho nástupišťa..ale my radšej zabočíme už na druhom, veď píše tam, že ide do Košíc, aj keď odchádza o 10 minút neskôr.
,,Kde sme?" ,,V Šali." ,,Dobre."
Sprievodca: ,,Ste v zlom vlaku." ,,Radim, daj si rožok." ,,Nemám chuť." ,,Noo to sa dostanete, kúpte si lístok do Zvolena, odtiaľ do Vrútok a odtiaľ do Ružomberku." ,,O ôsmej vám pôjde." ,,Dokedy máš byť na intráku?" ,,Do pol ôsmej." ,,Okej."
Vystúpili sme v Šuranoch (bolo tam strašne veľa starých bicyklov, niečo ako snímok z lacného hororu), kúpili ďalšie dve vína, nastúpili na vlak naspäť do Bratislavy a bolo nám super.
V Blave si matne pamätám, že sme minuli 4ečka na dve nekvalitné fotky, pri ktorých sme mali na výber asi z deviatich a my sme vybrali, prisahám na každého boha, tie najhoršie.
Tak sme nastúpili konečne na "správny" vlak. Ľudia sa na nás bavili a my sme to nemohli nijako odvrátiť. Ocitli sme sa v Žiline. V žilinskej zašivárni. Ja som spala, Radim ma kreslil, zobudím sa, týpek z Konfliktu a ešte dáky dvaja sa so mnou pokúšajú rozprávať, ten prvý sa mi pokúšal dať "pusu" ale bál sa, že to poviem jeho frajerke.... Bar skončil a tak sme šli na stanicu...tristotisíc bezdomovcov opretých o radiátory... tak poďme k nim! Sadli sme si na Radimove portfolio, jedli sme rožky s kyslou uhorkou a so syrom, Radim ponúkol aj bezdomovcovi..a zrazu spal opretý o bezdomovca.
O pol tretej sme konečne nastúpili do správneho vlaku... kde sa Radim nemohol zobudiť.. ,,Máte lístok iba do Kraľovian." ,, Mmmm...čo... jaa som vystúpil Kraľovany...."
Na intrák som prišla o pol štvrtej a ráno jebs do školy.
Radim bol predtým ešte u riaditeľky. Tá mu uvarila čaj a dala najesť."
