Praha

Som unavená z ľudí, všeobecne, z ich povrchného prístupu ku ostatným. Na to hormonálne pohlavie som už oficiálne zanevrela, ale môžete mi to ešte skúsiť vyvrátiť, nech sa zo mňa nestane zatrpknutá feministka nadobro. Úplnú, tú jedinečnú súhru som už mala možnosť zažiť, a teda ďalej to v tomto smere vyzerá len na úpadok. Keď spoznáte niečo skvelé, len tak čokoľvek to už nenahradí. Fuck.


Radšej ten koncert. Áno, dva týždne som nebola v škole a tak som si to ešte zakončila výletom do Prahy. Cesta "žlutým" bola nezvyčajne vcelku príjemná, z rozhlasových staníc som sa napríklad dozvedela, že "defenestrace" znamená vyhodenie z okna a že takého štátneho tajomníka neradno defenestrovať, pretože nakoľko pôsobí na najvyššom poschodí a tie mávajú zvyčajne strešné okná, takáto defenestrácia by bola celkom absurdná, pretože sa potom aj tak vráti na svoje miesto. Mimochodom niet väčšej irónie, než keď vám stewartka popraje ničím nerušenú cestu...
Obišli sme si Prahu, počasie bolo prívetivé a tak aj my, v tramvaji sme mali možnosť kvalitne sa ujebávať takmer na dlážke a to celkom bez hlasu- asi 50 ročný týpek urastenej postavy hral solitaire a na ruke mal ten najvhodnejší náramok aký mohol zohnať- biele korálky s farebnými písmenkami, na ktorých stálo: ZDENDA.
A za ním sedel jeden letavák, však, v tom meste je len milión ľudí, je normálne stretnúť tam človeka, ktorý sa vyskytol v slovenskom tábore.
Večer sme si dali lagera a cigu pri vltave, nebo bolo indigové, lode blikali oranžovo a voda sa leskla a nám bolo krásne.
Na koncert sme došli neviem moc ako, bolo tam veľa rovnakých ľudí a nikoho som nezaregistrovala ostrejšie. Hudba bola...teda, bolo by prehnané hovoriť o tom ako o hudbe..teda, zišlosť troch hudobníkov bola mimoriadne hlučná a sluchberúca, súvislý jebot. Spoznala som ale jednu poesničku..a pol. Veď, v merche mali zahrnuté aj štuple do uší A Place To Bury Strangers, tak sa volali áno. Ale aj keď som z toho koncertu veľmi povznášajúci duševný zážitok nemala, aspoň som sa cítila nadnesene a aspoň mi to odrovnalo bubienky na celý deň a pol a počula som príjemné pískanie.
Po koncerte sa nedialo vôbec nič.
V piatok sa mi stále nechcelo ísť do školy a tak som šla domov. No po ceste bolo tak nádherne, že som si v poslednej sekunde povedala: Tu je nádherne, vystúpim. Vystúpila som teda v Štrbe a šla.. kamsi. A ešteže som vydržala kráčať dlhšie, dostala som sa na lúku, na tak krásne miesto, že som sa tam bez váhania rovno šmarila, ja, človek s panickým strachom z hmyzu a všetkého malého, čo sa hýbe. Bolo tam veľa prírody a ticho, vyliečilo mi to celé vôbec nič. Vrátim sa tam.