Dejú sa okolo mňa veci, ktoré nestíham vstrebávať, ale však budiž, využívam zanedbateľné percento mozgu a niekedy mám pocit, že aj oproti všeobecnému priemeru. Chvíľu som ráno stála na balkóne, začalo pršať a hrmieť, bol to skvelý pocit zrazu po tých žiarivých peklách, vystrela ruky a nechala dážď, nech mi umyje včerajšiu batiku. A ako mi ju umýval, všímala som si ľudí, všimla som si, že čím je človek starší, tým viac sa ponáhľa. Viac sa zjavne stresuje. Čož je úplne samozrejmé, ale rozdiel je len vo vnímaní. Menší ľudia sa pohybujú tak neisto, občas spomalia, otočia sa, pozerajú sa okolo, dospelí už nie. A to aj keď nemajú prácu, keď sa nikam neponáhľajú. Akceptovateľná výhovorka by bola, že máme prirodzene viac starostí ako deti, lenže niektoré úplne zbytočne. Nad všetkým nemusíme tak úporne premýšľať, načo. Veci sa aj tak vyvíjajú bez nášho vedomia a bez našej pomoci, bez nás a s nami, nevyspytateľne. Môžeme ich prijať, utiecť alebo, to najťažšie - vyriešiť ich. To ale nie je potrebné, stačí utiecť. Tak sa majte, ja idem na Pohodu.