– Ženy, ktoré sa nevedia postarať o mužov, ženy, ktoré si ich nevedia vážiť, ženy, ktoré od mužov nevyžadujú to, čo by mali a čo je nevýhoda pre obe pohlavia. Z čoho vyplýva, že čoraz viac sa tak množia muži, ktorí sú príliš ľahostajní na to, aby sa niekedy dostali k otázke, či vôbec mužmi sú. Nevedia sa správať k ženám, pretože ich to nik nenaučil ... a pretože ženy si to veľakrát ani nezaslúžia. Bohužiaľ, základné princípy vedú ku generalizovaniu a teda, keď je väčšina žien úbohá, muži sa tejto úrovni s radosťou prispôsobia. A tak minoritná časť obyvateľstva, ktorej stále ostali tie správne hodnoty a nejaké tie základy etiky a morálky, je vo veľkej nevýhode. Zrejme ale existujú oblasti či kruhy, kde sa tento ohrozený druh vyskytuje, ja ich však nepoznám. Občas sa mi niečo zableskne pred očami, ale ono to buď hneď zmizne, alebo je to len bežná fatamorgána. Nič skutočné.
Kde je tá reálna komunikácia, snaha, pokus zastaviť sa a vnímať, čo sa nám druhý človek snaží zdeliť? Kde je túžba poznávať sa, podkovaná vedomím, že čím bližšie som človeku, tým je naše puto pevnejšie a tým hlbšie pocítim, čo asi bude tým mýtickým zmyslom života? ...
Neviem, ale ja mám pocit, že žijem na zlej planéte, že niekde inde v tomto vesmíre je určite miesto, kde sa k sebe ľudia správajú pekne. Miesto, kde ľudia vnímajú esenciu ľudského bytia. Miesto, kde povrchní ľudia neexistujú, pretože im to sférické podmienky nedovoľujú. Miesto, odkiaľ ma vzali na adopciu a prmiestnili na Zem.
Vyčerpanie, únava ... šialenstvo. Toto všetko sa vždy dá prekryť úsmevom. A uhlíkom.
