Niekde vzadu niečo zhorelo. Viem, že sa to stalo, ale neviem prečo.
Deti si púšťajú papierové loďky po rieke. Pamätám si, že aj ja som to zvykla robiť. Moja loďka sa vždy potopila prvá, nerozumela som prečo, bola predsa naozaj dobre poskladaná.
Možno... možno som nemohla kontrolovať prúdenie rieky, aj keď by som si to priala. Možno už nešlo urobiť nič viac. Nešlo ani podvádzať a priviazať ju na lanko. To by som nechcela.
Ale, čo ak som predsa mohla niečo urobiť?
Neviem.
Nezhoreli len stromy. Zhorel aj jeden dom. Dom postavený pre mňa. Jedného dňa tam niečo voviedlo moje kroky, odovzdala som sa tomu, čo je múdrejšie a šla som. Stál na okraji lesa, ale z čistinky ho už nebolo vidieť. Poskytoval perfektný úkryt pred nepochopením vonkajšieho sveta. Mal krásne dvere a ešte krajšie okná s malými vitrážami v tvare husľového kľúča a na dverách prekrásny kruh s akvamarínovým sklom so vzorom inovate. Jemne som sa ho dotkla, bolo teplé. Vedela som, že môžem pokojne vôjsť dovnútra, vedela som, že bude otvorené. Pre mňa.
Zalial ma veľmi príjemný pocit bezpečia, pocit domova, pocit istoty, v celom tele som cítila, že toto je to, čo ma doplní a naplní, pretože v základoch, v dubovom dreve sa nachádzala rovnaká energia, ako aj vo mne. Dom nebol veľký, bola to jedna miestnosť, v ktorej bolo všetko, čo som potrebovala, ba viac. Dokázal uspokojiť takmer všetky moje potreby. Dom bol opustený. Dovtedy.
Zvykla som si takmer okamžite. Chodievala som do domu pravidelne, starala sa o trávnik, polievala kvetiny, ktoré som si nasadila ako vonku, tak i vo vnútri. Bolo mi tam čím ďalej príjemnejšie. Každý kus nábytku som počase poznala po hmate, po čuchu. Nič som tam nezmenila, nebolo prečo, bol postavený pre mňa.
Dom sa stal časťou môjho života, časťou mňa, občas som mala pocit, že pri chôdzi moje nohy zotrvávajú na zemi o trochu dlhšie, než som od nich chcela. Občas som mala pocit, že začínajú prirastať k domu. A ja začínam drevenieť. Neskôr to už nebol len pocit, moje končatiny naozaj chytali tmavší odtieň, ale miesto toho, aby sa mi s drevenými rukami a nohami pohybovalo ťažšie, šlo to naopak, veľmi ľahko. Začínalo sa mi to páčiť viac a viac.
Až jedného dňa ... som sa úplne ponorila do podlahy. A splynula.
On ma pohltil rovnako ako ja jeho, boli sme jedno a bolo to krásne.
Ale prekvapivo
ten krásny stav dokonalého splynutia musel raz pominúť. Niekde v našich bunkách totiž bola chyba. Alergická reakcia a následné sebaobranné vypudenie. S veľkými bolesťami som sa premieňala naspäť na toho zraniteľného človeka, ktorým som bola predtým. Ale tentokrát som sa už nevrátila do rovnakej podoby. Tentokrát som si odniesla jazvy, pozostatky po cudzích bunkách, ktoré sú dodnes viditeľné.
Zamedzil mi prístup doň. A ja som si zamedzila prístup všade inde. A on zhorel, zhorel v mojom živote.
Pobyt doma a krátka chvíľa dokonalého splynutia pominula veľmi rýchlo. Napriek tomu, že som si svoje jazvy nedávno otvorila, aby mohol hnis konečne zmiznúť, stopy nikdy nezmiznú.
Veľmi si prajem nájsť nový dom. Nový domov. Istotu a pohodlie. Nestabilné loďky na krátke jazdy ma už nebavia. Je to zbytočne namáhavé zakaždým sa vracať naspäť na pobrežie, keď ma odvezú len pár stoviek metrov od pevniny, idúc zdanlivo za lepším miestom, ale v polceste ma veľmi nežne prevrátia do vody a odplávajú.
Stále sa tak vzďalujem od svojej podstaty a tých malých istôt, ktoré niekde, určite niekde mám.
Potrebujem nájsť novú loď. A potrebujem ju pevne zakotviť.
