Kde sú všetky tie chvíle,
ktoré existujú len na ceste medzi myšlienkami
a slovami vznášajúcimi sa v poľskom smogu,
trepotajúce sa so zranenými krídlami.
Kde nájdem ten jediný tenký zväzok
knihy zviazanej z listov nezábudky
v ktorej si prečítam odpovede na všetko?
Kde nájdem jej kvety,
jemný odtieň nehy,
silnú vôňu porozumenia
a spriaznené upínavce,
ktoré sa potiahnu za mojimi krokmi
kdekoľvek sa rozhodnem ocitnúť?
Kde sa nachádzaš?
A prečo mi staviaš do cesty
príťažlivé, krásne kvety
napustené jedom?
Kvety príliš pekné na to
aby v nich nebola nebezpečná chémia.
Kvety, ktorých sa chytím
a postačí aj krátky dotyk na nesprávne miesto,
keď si po krátkej, nevedomej
a krásnej chvíli
uvedomím, že ma to vlastne veľmi bolí.
A neprestáva.
Prosím ťa,
neposielaj mi viac žiadne kvety.
Pošli mi seba.
Tu es dans toutes mes pensées.
