Čierne zlato a zlaté depresie. Ahojte.

Ten pocit, keď si z posledných kombinovateľných zásob spolu s nulou na účte pripravíte výbornú zmes na karbanátky, nakoniec do nej nasypete múku a až POTOM zistíte, že tá múka sa pohybuje... ...... ....... ... ten pocit vám neprajem.
A teda až toto rozpoloženie ma donútilo konečne napísať ďalší blog. Viete, akosi som stratila potrebu deliť sa o svoje vnútorné pohnútky s neviditeľným svetom, radšej ich každodenne odovzdávam ľuďom okolo mňa. Tým, ktorých vidím, môžem sa im pozrieť do očí a môžem vidieť a cítiť ich reakcie, či prosté vstrebanie počutého. A tak nejak som časom aj vyrástla z potreby poučovať svet o tom, o čom už dávno vie.

Som hladná a ďalší rohlík s osoleným maslom už nedokážem vstrebať.
Je Mikuláš a moje čižmy sú prázdne.
Vonku prší a autá pod mojim oknom prechádzajú cez moju hlavu.
Nestíham.
Nie, neľutujem sa. Pripomínam si realitu života. Aby som vedela, že ešte žijem. Medzitým je mi ale krásne. Súčasný tanec ma napĺňa viac, než kresba, káva a muž neustále čumiaci do môjho okna dokopy. Len by u toho nemuselo byť toľko modrín. Keď sa na to však pozriem inak, je zaujímavý byť farebným takým spôsobom, aby to nevzbudzovalo xenofóbiu a rasizmus, ale ľútosť.



Chcem napísať o tom, ako obmedzene vidíme svet. Predstavujem si, že svet S (množina všetkých svetov), by aspoň na jeden deň mohol vyzerať ako ten môj. Ľudia by chodili pekne oblečení, pekne učesaní, muži by vedeli, čo je to galantnosť, charakter, cit, zmysel pre estetiku a vlastnú dôstojnosť a také tie iné prehliadané obyčajné vlastnosti... Ženy by zas neboli uchechtané patetické paranoidné a afektované kravy, ktoré všetko strašne moc prežívajú a vy si teda zrovna nie je istý, či by aj nebolo lepšie im urobiť lobotómiu, aby chodili po svete ako vykastrovaný pitbull po troch pilulkách xanaxu.
A najlepšie na tom dni by bolo to, že všetci by mi rozumeli. Áno, vo svojom živote sa stretávam aj s porozumením, ale tento stav by bol nádherný v tom, že by som mohla prísť za kýmkoľvek, povedať mu, že o tri hodiny sa stretneme pred radnicou, nech si vezme ružového koňa, ja budem mať modrú lamu, spoločne sa vyvezieme na Urpín, tam si nahí zatancujeme, vylezieme na strom, do kôry vyryjeme prvé, čo uvidíme (viď.) zlezieme/spadneme (čo vydá) dole a budeme sa do noci prechádzať po kopcoch, až zomrieme od únavy, šťastní z tak plnohodnotného dňa.

Ale keďže svet S nemôže zrejme zažiť nik, ten môj tiež nie, je tu ešte možnosť, že občas.. naozaj občas, sa stane, že dva paralelné svety sa prelnú do jedného .... ...