Môj blog si vyžadoval zmenu dizajnu. Mal by byť príznačný zámeru. A keďže sa ja cítim, ako by som sa každý deň budila do búrky, nacapím si ju teda na pozadie. Potom si premaľujem túto novú modernú izbu na čierno a zavolám sem jedného z mojich bratov, stačí, že vôjdu do dverí a dosiahne sa tým požadovaný búrkový efekt. Do toho všetkého si ešte pre istotu pustím Ólafura, aby som sa náhodou necítila lepšie, jeho krásna soundtracková hudba mi tvorí pozadie tohto konceptuálneho filmu, v ktorom sa už dlho nič nedeje. Občas sa však utešujem tým, že do života patria tieto hladiny, stále si myslím, že princíp sínusoidy platí, a ak nie v živote všeobecne, tak v tom mojom určite áno. Lenže, buď sú intervaly zmien posledné roky tak dlhé, alebo mi papierik s mojim životným grafom niekto vzal a pokrčil. Niekto mi zdeformoval sínusoidu. Ten niekto budem najskôr asi ja.
Stojím na rázcestí. Predo mnou je minimálne desať možných viditeľných budúcností. Avšak, nech prídem ku akejkoľvek ceste, všetky sú odrazu zahalené hmlou, ani cez jednu nevidím ďalej, než na 2 metre. A tak sa rozhodnúť nedá.
Mala by som to nechať na pocity, na intuíciu, tá vždy vie najlepšie. Alebo.. aspoň by mala.
Človek nikdy úplne nemôže vedieť, či sa rozhoduje správne. Nemôže teda čakať, že niekedy uvidí tú správnu cestu osvetlenú Božím svetlom. Nehovorím, že sa to nedeje. Áno, deje, ale nedá sa na to spoliehať, nedá sa na to roky čakať.
A teda... dôležité je niečo urobiť... to, čo človeku napadne najskôr. Dôležité je vykročiť..
No comments:
Post a Comment