Že ja potrebujem ešte väčšiu lekciu, aby som pochopila, že naivita sa vypláca len manipulátorom, v prípade mojom sa teda dosiaľ celý život vlečiem za vozom, odskakujúc od najväčších brál, aby, keď lano od voza konečne odrežem, som sa mohla kvalitne prefackať obomi rukami.

.

.

.

      Je ráno a ja, na odľahlom mieste, v chate zarastenej papradím, sedím so založenými rukami, hlavou v minulosti. Plamene šľahajúce od kozuba spaľujú môj chrbát, útočia odzadu, ako vždy.
Som sama. A tak je to dobre. Tak je to najlepšie.
      Ktosi klope. Kto môže klopať, teraz, tu, ďaleko od všetkého, čo klopať dokáže?
Podídem ku dverám a nazriem cez očko. Sú tam supy. S veľkými hladnými očami, prišli, pretože koryto sa vyprázdnilo, dlho nejedli. A ja som tu najbližšie, vedia, že nech sú akokoľvek zúrivé a nepriateľské, ja im najesť dám. A ak mi nič neostane, stále môžu zožrať mňa. Ale tentokrát ostanú hladné. Koristi je naokolo dosť, ja sa mám totiž rada.
      Sadám naspäť do kresla, zakryjem do piatich diek a snažím sa preniesť do iného života. S novou identitou, bez minulosti.
No srdce mám stále na dlani.