Život je tak krásny, ak chcete, aby bol. Ak dokážete prirodzene vzlietnuť bez krídel a bez fyzického opustenia zeme.. Len letieť...
Dnes som vedela, že sa musím ísť prejsť, že nemám ísť domov. Dnes ma neviedol mozog...
Vedela som, kam mám ísť, vedela som, akým smerom mám ísť a kde mám zastaviť.
Ocitla som sa na moste, nad železničnou traťou. Milujem to miesto, je istým spôsobom nadpozemské, tak, ako samotné vlaky.. pre mňa. Než som došla nad stred koľajníc, všimla som si sovu na železničnom drôte. Nervózne sa pohupovala z jednej nohy na druhú a napokon roztiahla krídla a zmizla v oblakoch. Môj pohľad však zaostril niečo tak všedné a pritom nádherné, až som si musela dať facku. Na drôtoch sedelo nespočetne veľa vrán, ktoré postupne po kŕdľoch vzlietali a pristávali, leteli po rôznych formáciách a v rôznych rytmoch a veľmi rada by som opísala, ako som sa cítila, keď do toho prešiel vlak, no to nepôjde. Keď som pred rokom v jeseni čakala v Poprade na vlak, zapadalo slnko a nakoľko mám pre vlaky obrovskú slabosť, takmer som si roztrhala kožu, aby som ju mohla opustiť, keď náhle okolo prešli rovno dva nákladné vlaky.. Šialená, vskutku šialená radosť. A rovnako som sa cítila dnes, s príjemeným soundtrackom, vínovým backgroundom a silou, ktorú ku mne posielali vtáky. Tak šťasné stvorenia sú to, keby len tušili, čo dokážu... A ešte keby sme to tušili aj my..