Odídem na Island majte sa

Tento rok je akýsi úplne iný, než tie doteraz. Samozrejme, opúšťam školu a aj viac-menej tri-štyri poučné roky môjho života, no skôr mám pocit, že som len dospela. Teda, väčšina mojich rovesníkov.. V istom zmysle sme ale skoro všetci dospeli ku rovnakým sračkám.
Máme sa radšej, no viac sme sa odcudzili sami sebe.
  
    Deviaty ročník. Choď na umeleckú, vieš krásne kresliť! Čoby nie, mám rada kreslenie a...dostať sa na umeleckú...to zjavne niečo znamená...áno, považuje sa to za dôkaz talentu a jeho aplikácie všade, kde je to možné, určite za niečo viac, než klasické, nudné gymnázium, ktoré keď skončíš, musíš študovať niečo opäť nudné ďalej...nie, na gymnázium by som nešla, nie som hlúpa...Otec, čo mám robiť? …....... Otec, mám ísť na fotografiu? …..Nie, fotiť vie každý. ….Oteeec...? …....
        Maturitný ročník. Prečo som len nešla na gymnázium? Ja nič neviem, chcem ísť študovať niečo inteligentné, ale nemôžem...na umeleckej nás totiž nič nenaučili...prečo by aj mali, keď dávno stratili motiváciu, na umeleckej sa nikomu učiť nechce.. „Vy ste takí umelci, vy tak inak premýšľate“. ALE KOKOT! Asi traja ľudia premýšľajú inak a tí vlastne školu ani nepotrebujú..  je to iba ústav, inštitúcia, do ktorej sa napierajú ľudia, len aby sa nezavrela, ale okrem toho v nej už takmer nič nefunguje. Funguje...iba aby fungovalo. Keď sa vypisujú maturitné prihlášky, všetko nám pekne nadiktujú a keď sa odošlú, ja zistím, že maturovať sa dá ešte 50x inak, resp. dalo by sa, keby nám to povedali včas. Keby nás s tým oboznámili ihneď. Aby sme mohli napr. dva roky študovať trochu viac, ak sme chceli... Ale nie, mám pocit, že to všetko fuguje na dezinformáciách, iste je lepšie, keď zmaturuje viac študentov, tak im radšej ani nehovorme o iných možnostiach. Okrem toho, potrebujeme peniažky na benzín, tak od nich vypýtajme nejakú tú almužnu za nezistené škody..a ešte rodičovský príspevok, opovážte sa niekto spomenúť, že platiť ho je nepovinné!
    
    A tak sme preplávali štyrmi rokmi, stále rovnako tupí, ja konrétne ešte viac ako predtým, ociti sme sa pred odrazovým mostíkom a netušíme, ako skočiť a už vôbec nie, ako dopadnúť... Škola nám poskytla len chabý mostík, o rozbehu nám nik nepovedal (však ešte existuje internet že áno) a doma nikoho nič nezaujíma.
    A tak zrazu zisťujeme, že sme hlúpi, že nič nevieme, že nič nemáme, že nás nič nebaví a že dôjde na Proffesóoróveé slová- že skončíme v tescu za pokladňou..
Sme tak slabí, že sa tomu nedokážeme postaviť. Strach a neistota nás tlačia čím ďalej nižšie a miesto toho, aby sme sa tomu postavili, zájdeme si na kávu a budeme pičovať a hovoriť si, ako začneme konečne pracovať, aj keď v tom už nevidíme zmysel. A ako zatvoríme dvere izby, to isté si vypočuje vankúš, nie výkres a nie farby, pretože tých sa už bojíme.