Neverím, že uplynulých pár dní videných mojimi očami a vnímaných mojim mozgom mohli patriť mne. Ale patrili.
Dokonca som bola schopná zabudnúť na pár sebeckých vyčíňaní niektorých blížnych, tož ale bežnosť.
Zrazu sa človek, netušiac ako, dostane do spoločnosi, v akej celý dlhý čas býval iba v predstavách. Akoby niekto náhodou dupol na obrácajúcu sa kachličku, ktorá aktivuje opačný smer.
Zrazu som sa ocitla v opačnom živote, v Žiline, medzi skvelými ľuďmi, ktorí dokážu oceniť človeka už len preto, že sa dokáže úprimne usmiať, čo by mala byť jedna z najviac cenených maličkostí.
Zrazu mám okolo seba, veľmi blízko, ľudí, ktorí počúvajú a informácie vstrebávajú obomi ušami a ich hodnoty spolu s mentálnou úrovňou sú dostatočné na to, aby sa človek v ich spoločnosti stále tešil a ďakoval Bohu, že mal tú možnosť ich spoznať do takejto miery.
Že má možnosť sa vďaka nim posunúť o väčší krok dopredu, než by to zvládal sám a že ten vedie dobrým smerom, že sa s nimi o dosť ľahšie prekonávajú všetky životné kokotiny, petože na ne vedia kašľať s rovnakou ľahkosťou ako ja. Že majú snahu vzťahy udržiavať a prehlbovať. Stáva sa zo mňa sentimentálna patetická rehoľná sestra, ale to len preto, že to inak vyjadriť nedokážem.
PS: Ďakujem.
