Zhorte veď

   Ako len môže byť človeku dobre, keď prestane brať sám seba ako najdôležitejšiu osobu na svete. V istom zmysle, istej samozrejmosti, je to prirodzené, vidím svoj život, svojimi očami. Svoj život si ďalej riadim sám (v mene človeka) a sám som zaň zodpovedný. Ale nepopierateľne mi ho riadia aj ľudia okolo mňa. Všetci. Či už berieme do úvahy aj najmenšiu vyslanú energiu od človeka, ktorý prejde popri mne na prechode. No skôr mám na mysli ľudí bližších, tých, ktorí vedome aj podvedome potrebujú uznanie, pochvalu a empatiu druhého človeka. Ak sa to odo mňa očakáva, mojou úlohou je načúvať, poskytnúť mu to najlepšie, čo mi akékoľvek sily dovolia, pretože ľudia sú dôležití, takisto ako ja. Úplne rovnako ako ja, pretože sa úplne rovnako ovplyvňujeme. Ale čo mám preboha robiť, ak sa nič neozýva naspäť? Bytostne nepotrebujem láskyplnú odozvu, stačil by len náznak snahy, či náznak posunu, nech sa to týka aspoň ostatných v jeho okolí, ak už si to ja nezaslúžim. Často si kladiem totiž otázku, či to má zmysel. Odpovedzte mi niekedy, prosím.
   Však, neznesiem egoizmus, stále budem písať o egoizme, pretože ten nikdy nezmizne (samozrejme myslím ten nezdravý /základná dávka je jasne potrebná pre život/ prípadne mierne nezdravý, úplne bežný egocentrizmus) ale budem šťastná, ak uvidím nejaké náznaky zmeny na ľuďoch okolo mňa, alebo spoznám ďalších úžasných, správne pokorných ľudí. A to isté platí aj o mne, aby som nenavodila falošný pocit, že mňa sa to netýka pretože som dokonalosť sama. Nie som.