Ja mám ľudí rada

    Momentálne ma inšpirovali všetci flegmatici. A najmä tí úspešní. Tí, čo so sebou nevláčia kopy zhrdzaveného železa, ktoré by niekto nazval bremeno, ja sračky. Pokiaľ majú naše starosti aspoň najmenší pozitívny dopad, čo sa učenia týka, je to takmer v poriadku, ale ak to človeka len ničí, radšej by si mal tú hlavu zlomiť.
    Ja sa teda zbavím hnoja v podobe zbytočných obáv o moju budúcnosť. Teraz už nedoženiem stratené roky štúdia formuliek, ktoré ľudstvu veľakrát iba uškodia, zďaleka nepomôžu. Budem sa naďalej vzdelávať v odbore, ktorý je dnes takmer všetkým cudzí: spirituálna kardiológia- humanológia. Chcem byť človekom, s ktorým sa dá vydržať celý deň bez toho, aby prítomných začalo bolieť všetko, čo len je ich. Chcem ľudí tolerovať a naozaj empaticky počúvať, nečumieť pri tom do mobilu ani cez nich na seba. Chcem ľuďom pomáhať nájsť to, čo chcú alebo potrebujú, nemám na to páky, ktoré sa obyčajne vyžadujú, len to, čo by mal mať každý človek. Chcem byť lepším človekom, napriek tomu, že v tejto spoločnosti mi to najskôr uškodí.
   Zatiaľ bojujem len s tým, koho zahrnúť do cieľovej skupiny. Či sa oplatí podobným spôsobom osloviť aj ľudí, ktorí k tomu majú naozaj ďaleko, prípadne nemajú vôbec. Ľudí, ktorých pre ich sebectvo neznesiem. Prinajmenšom sa posnažím zdokonaliť všeobecné a stále menej vídané umenie počúvať. Chcem byť dobrý človek, nie len kvôli karme, ktorá na mne navyše akosi nefunguje, najmä pri tých dobrých veciach, ktoré vykonám. Jedine, že by pramenili zo sebectva. Ale nepramenia. Možno to len vždy priskoro vzdám, keď neprichádza žiadna odozva, o zadosťučinení nehovoriac,
to je utópia.