Bigger than us

Dnes bol zvláštny deň, taký krátky a pritom tak dlhý a rozmanitý...na moje pomery. Opäť sa mi potvrdzuje, koľko zmôže v živote človeka jeho žiaľ nevyspytateľné myslenie. Nedalo sa mi myslieť pozitívne, ak mi opäť zahmlila myseľ tá strašná udalosť. Stále tomu nemôžem uveriť. Koľká nespravodlivosť. Pri tomto smútku neexistuje žiaden recept, žiadne placebo, ako ho odohnať. Odôvodnila som si to jediným prístupným vysvetlením: odišla, pretože tu už nemala žiadne poslanie, bola dokonalá. Dúfam, že teraz vidí, koľko ľudí ju malo rado a koľkí za vzor. ..Nechala po sebe ...krásno.

Západ slnka bol dnes iný ako obvykle, ako by sa trasa Ružomberok-Poprad odklonila na západ. Nafúknuté ťažké mraky sa sfarbovali do ružova a celé boli v zvláštnom hustom opare, no bezpečne ďaleko od zeme, aby to nebolo príliš pekné. Niekde bola búrka. V takejto atmosfére som sa vybrala domov po koľajniciach a hlboko ľutujem, že som opäť foťák nechala doma. Už som aj zabudla na to, aké sú prechádzky oslobodzujúce, preto som si vynahradila všetok ten stratený čas a obehla takmer celý západ. Všimla som si aj častejšie pohľady ľudí na moju zmočenú osobu. Akoby nikdy nevideli človeka, ktorého zničia 4 minúty jazzových švihov. Musím tancovať častejšie, je to strašne pekný spôsob bezdôvodného pohadzovania telom. Teda u mňa sa ku pohybu hodí najlepšie slovo nevyhnutný, ale po tom čo to mozog spracuje, akosi nechce pochopiť aj že je to nutnosť a možno určite zábava.
Čo sa týka môjho milostného života, vyriešila som túto večne nezodpovedanú otázku. Proste nebude, odteraz som neoficiálna mníška s jediným atribútom- nemôžem sa oddávať radovánkam, ako by povedala moja profesorka. Tá by bola rada..