Naučila som sa byť len toľko patetická a naivná, aby to videla iba polovica publika. Ale nie zas natoľko, aby ste si o mňa mohli čistiť zasnežené, momentálne skôr zasraté čižmy v domnienke, že som obrubník. Nie som. Autá, choďte kadiaľ máte. Po ceste. A nafta nech vám vyteká na parkoviskách, mňa nechajte len ojazdenú. (...nie..áno, ale nie).
Alebo, prečo byť expresívnejší než je to podľa morálnych noriem povolené? Polemiku o normách si ušetrím na nudnejšie chvíle. Trápne chvíle odhaľovania sa si tiež ušetrím, pre tých, čo to pochopia a pre spätnú väzbu. Alebo asi najskôr pre toto biele pole.
Hnací motorček pracuje na uspokojivý výkon. Výsledky sú už menej uspokojivé, ale dúfam, že sa jedného rána zobudím a konečne si uvedomím, že študujem na škole, o ktorej snívam už tri roky. Dúfam že sa teda zobudím. (Kým mi úplne došlo, že bývam na intráku, prešli dva silvestre) Ale keď sa tak kukám na môj celodenný výtvor, chce sa mi grcať, brat mi diplomaticky na otázku jak to vyzerá odpovedal že nenávidí ten ksicht a keby mohol, zabije ho, čím chcel len inak povedať že je to napiču. Ale z tohto tvrdenia si vezmem 99%, pretože on by vraždil všetko.
Tak rozmýšľam, či sa toto dá posunúť ešte niekam vyššie, či sa tá kopa sračiek už nezrúti. Asi áno, adios, idzem še prevetrac.
No comments:
Post a Comment