Pointless č.∞

Autá majú dnes naozaj krátku brzdnú dráhu. Pred pár rokmi o tomto čase by som už bola mŕtva a svetlovlasá vodička žltého taxíka za mrežami. Ale všetci sú živí a na slobode a ja si nie som istá, či je to dobre.

Viete, spomenula som si, že ja som vždy vedela písať. V treťom ročníku, keď som chodila do družiny lebo na mňa každý sral, sme mali písať sloh, najlepší bol odmenený a našťastie som nedostala cenu útechy, pretože nebola, pretože deti nechápali, čo je útecha a ja obzvlášť a určite nikto nechcel, aby som sa rozbehla a kričala, že JA SOM TO VYHRALA! Mám pocit, že som tam písala niečo o stavbe, iskrách a následnom pomočení sa. To bol jeden z dôležitých poznatkov, ktoré si z detstva pamätám dodnes. Nepozerajte sa robotníkov, ktorý režú kov, lebo z tých iskričiek sa pocikáte.
Niekto mi kedysi vravel, že si nemôžem pamätať všetko. Pamätám si proste dôležité veci, na ostatné človek zabúda. A ja si naozaj pamätám len dôležité veci, napríklad z detstva neviem skoro nič, len že moja obľúbená hračka bola fialová a nedala sa absolútne na nič použiť. Rada som ju hádzala kadetade. Alebo že na Spišskom hrade sú čierne húsenice, že na jednej chate som spala ako najpohodlnejšie to len šlo- pod posteľou, bola tam modrá vaňa, že keď budem veľa papať, neuvidím ako cikám /toto som si mohla vtĺcť do hlavy trochu hlbšie/, že keď budem hádzať baterky a vojačikov z balkóna, nepríde džízs...a u toho by som aj skončila, okrem tornáda sa mi hlavou momentálne nepreháňa nič. Niečo si z tohto článku prosím vás vezmite, raz vám to určite bude treba.
Pekný život.