One melancholy story

   Je trinásteho júla 1994, 3 hodiny ráno. Moja mama má roztiahnuté nohy a ja sa mám narodiť. Občas si myslím, že ich nemala nikdy roztvoriť. Už si nepamätám, či som robila aspoň vtedy nejaké problémy, no jedno viem určite. Bola tam osoba, ktorá tam nemala čo robiť. Sudička.

Tá krava ma zakliala.

,,Ty malá svinka, keď vyrastieš, bude z teba prasiatko a budeš navždy sama. Všetci sviniaci pôjdu za žrádlom a ty im budeš stáť v ceste. Nebudeš ani vychádzať z chlieva, len trpieť, pretože o dva roky sa vám narodí Satan. Pekný zvyšok života"
Potom sa usmiala a odišla tak, ako aj prišla. Že ju nikto okrem mňa nevidel.

Mama bola šťastná, otec bol na pive a v pekle zatiaľ chystali môjho brata.
Prvé dva roky môjho života boli príjemné, aj keď trošku fiasko, lebo sme bývali so svokrou a tá si myslela, že  som jej dcéra. To si žiaľ nepamätám, no určite to bolo krajšie, ako udalosti potom.

 
Je september roku 1995 a moji nezodpovední rodičia nepoužili gumu. Vtedy som určite plakala. O 9 mesiacov neskôr sa zapísal do histórie našej prehnitej rodiny osudný deň. 

Narodil sa Kokot.

Od tohto dňa bolo všetko inak.

Pozornosti sa mi dostávalo zo 100 asi 1,4% a aj to len vtedy, keď som bola podľa mňa smrteľne chorá. Kokota som chela zadusiť už vtedy, ale moja dobromyseľnosť mi vždy fyzicky zabránila v útoku. Tak som si povedala, že to nevadí, budem sa vychovávať sama. Ale ako sa môže prasa vychovať samo, ak je určené len na odstrel?

Dnes je 16.11.2011, ja mám 17 rokov, 16čosi centimetrov a keby som vošla medzi prasce, nikto si nič nevšimne. Ale ak si do piatich rokov nikoho nenájdem, naozaj tam pôjdem obzrieť prítomných samcov.
A verte mi, vyberiem si.