Cesta vlakom; ako sa stavia sen.

Tak som premýšľala, aká práca by ma bavila. Prekvapivo mi z toho vyšlo, že s ľudmi. Ja, tá čo sa pri ich zvýšenom výskyte naučila nerozprávať a po čase to prešlo do akútneho balbutizmu aj pri zníženom výskyte a aj virtuálnom styku. Občas sa prichytím, ako sa slovu, ktoré sa mi nedá vysloviť, vyhnem aj pri písaní, sranda. Anyway, bavilo by ma pozorovať ludí a písať ich charakteristiky na základe prvého dojmu. Potom ich sledovať a skúmať, ako veľmi som sa mýlila. No a za to by som teda bola platená. Ale veď dnes je toľko pracovných pozícií a pod takými šifrovanými názvami, že by to ani nikomu nemuselo prísť nutne čudné a tak politicky sebecké. No a keďže  toto je dosť dobrá kravina, asi by som najskôr chcela nájsť niečo, čo by som mohla tvoriť bez väčšej námahy a platili by ma dobre. Tak, aby mi vyšlo na ten byt v centre Prahy alebo Paríža alebo Londýna a ešte ostalo aj pre koňa. Muža mať nechcem samozrejme, mne sa nechce starať o také hovado aj naďalej. Stačí o také malé hovadko, kúpim si psíka, bude milý, verný, pozorný, dá mi lásku, čo doteraz nik nedokázal, nebude to plyšák či perina a snáď ma nebude chcieť vymeniť za moju kamošku alebo tak.. A že som skromná, ten byt nebude veľký, ja som natoľko múdra, že sa kvalitne zabezpečím proti domoviciam, teda, kto si chce zničiť čo dlho buduje, nech si také robí, ale môj byt bude v.i.p., samozrejme ale dosť veľký na prenocovanie nejakej fajn kapely..

Bude tam obrovský gramofón, prispôsobený dnešnej dobe a reprodukcie obľúbených obrazov, tie ale prevažne až neskôr, na dôchodku, keď budem mať čas ich  maľovať. Ak to nestihnem, niečím pekným to už ohádžem.. A špeciálne si dám záležať na kuchyni..aj keď nebude komu variť..