Ramblings

Sa divím, že už viac ako deň sem nemám chuť nič napísať. Žiaden výlev polámaných citov a dosekaných emoćií, asi nebudú tak rozbité. Stále sa v ničom nevyznám, no je možné, že som našla ten zmysel života. Prekvapivo, najmä pre mňa, nie je to nič.

Zmyslom môjho života sa nestalo nič. A predsa som šťastná.
Dalo by sa to sentimentálne opísať, akože sa človek teší z maličkostí, problémy hádže za hlavu a nájde si iné malé zmysly. Ono to tak je, ale ako to vysvetliť?
Je síce pravda, že nemám žiadne problémy, bude to aj tým, ale problémy sú relatívne, ako čas. Keď si ho všímaš, vlečie sa ako ja kamkoľvek, no ak naň jebeš, necháš ho utiecť, proste prejde. Teraz je reč/monológ o tých, ktoré si vytvárame sami, nemyslím samozrejme exekúciu na plat už tak smiešny a dve deti na súkromnej.
To je ďalšia vec, pre ktorú nechcem zostarnúť, veď deti sú fest náklad.
Nie nie, kecám, deti sú údel, prídel, niečo také, láska na celý život proste, partner si nájde krajšiu, tak ťa nechá, ale ak je jedným z tvojich malých, väčších zmyslov či hodnôt milovať niekoho a tešiť ho, je to teda záväzok, istota, že šťastie tu už ostane.
No horšie je, keď ich nie je s kým spraviť. To je napiču :)